Soc. rehabilitácia Telesné postihnutie Sociálna rehabilitácia – pohľad zdravotne postihnutých a organizácií na sociálnu rehabilitáciu
| Sociálna rehabilitácia – pohľad zdravotne postihnutých a organizácií na sociálnu rehabilitáciu |
|
Vypracoval: Viliam Franko Jedna z vhodných foriem pomoci osobám telesne a ťažko telesne postihnutým, vrátane vozičkárov je program sociálnej rehabilitácie, uskutočňovaný jednodňovým a viac dňovým programom. Ľudí často trápia rany osudu, choroby a postihnutia ich samotných alebo ich blízkych. Veľmi často sa na ne sťažujú a pýtajú sa: "Prečo práve mňa toto muselo postihnúť?!" "Aká v tom je spravodlivosť?" Pýtajú sa na riešenie svojho problému. Hľadajú cesty, ktoré by ich dostali von z tohto ich bolestivého stavu. Pýtajú si pomoc, pretože sami si nevedia poradiť. Autori tohto materiálu sú presvedčení, že práve komplexná rehabilitácia môže poskytnúť kvalifikované odpovede na uvedené otázky. Každé zdravotné postihnutie s trvalými následkami vyžaduje komplexný prístup zameraný nielen na úpravu postihnutých fyziologických funkcií, ale aj na úpravu psychosociálnych funkcií s cieľom integrácie postihnutej osoby do bežných spoločenských štruktúr. Model komplexnej rehabilitačnej starostlivosti vyžaduje skúsených odborníkov v rehabilitačnej medicíne - lekárov, fyzioterapeutov, rehabilitačných pracovníkov, psychológov, logopédov, ale aj sociálnych pracovníkov, orientovaných v problematike dlhodobej sociálno - rehabilitačnej starostlivosti. Cieľové skupiny školené v rámci aktivít sociálnej rehabilitácie sú: · Telesne a ťažko telesne postihnutí občania (deti, mládež, dospelí) s vrodenou alebo získanou chorobou – najmä poúrazové stavy. · Cieľom aktivít zameraných na sociálnu rehabilitáciu ľudí s telesným a s ťažkým telesným postihnutím rôzneho veku je aktivizovať ich vnútorné schopnosti na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Cieľom aktivít je dosiahnuť čo najvyšší možný stupeň samostatnosti osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím, pretože sociálna rehabilitácia je jednou z ciest, ktorá prispieva k nezávislejšiemu životu (independent living) týchto osôb. Umožňuje im ľahšie sa integrovať do spoločnosti a participovať aktívnejšie na jej živote. Sociálna rehabilitácia je služba, ktorá podporuje rozvoj tých schopností človeka s telesným a ťažkým telesným postihnutím, ktoré bude nevyhnutne potrebovať k samostatnému životu. Použitím metódy a programov sociálnej rehabilitácie klienti budú môcť rozvíjať svoje schopností a získavať potrebné pracovné návyky. V aktivitách je nutné sa zameriavať najmä na nácvik zručností pre zvládanie starostlivosti o vlastnú osobu, sebestačnosti a ďalších činností smerujúcich k sociálnemu začleneniu, sprostredkovanie kontaktu so spoločenským prostredím, výchovné, vzdelávacie a aktivizačné činnosti, pomoc pri uplatňovaní práv, oprávnených záujmov a pri obstarávaní osobných záležitostí. Sociálna rehabilitácia, ktorá obsahuje v sebe nácvik sebaobsluhy, vedenie domácnosti, nácvik špeciálnych komunikačných zručností, nácvik používania kompenzačných pomôcok, nácvik sociálnej komunikácie, poradenstvo umožňujúce týmto osobám samostatnosť a pomoc v zdravotných a sociálnych problémoch prispeje k lepšiemu začleneniu detí, mládeže a dospelých do spoločnosti a zvýšením ich nezávislosti sa zlepší aj kvalita ich života a možnosti uplatnenia. Aké sú najčastejšie problémy ? Bariéry fyzické aj psychické Napriek skutočnosti, že slovenské mestá stále pracujú na minimalizácii bariérových priestorov, štatistika hovorí jednoznačne - až 95% budov, v ktorých ťažko telesne postihnutí žijú, alebo ich využívajú, sú bariérové. Aj z tohto pohľadu bazálne potreby pre osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím nie sú zabezpečené. Vrodená a získaná choroba Svoje zdravie si väčšinou začneme vážiť až vtedy, keď nás pritlačí nejaký stály zdravotný neduh - postihnutie. Ak už raz chorobu získame, musíme s chorobou žiť. Poznáme dva také poslovenčené termíny - odborné výrazy – couping a complaens. Znamená to, keď už raz chorobu kúpim, musím sa s ňou naučiť žiť. Pre telesne postihnutých existuje jediná cesta – urobiť pre svoje zdravie všetko, vyrovnať sa s osudom a naučiť sa s handicapom - so svojou chorobou žiť. Jednou z vynikajúcich príležitostí sú spoločné stretnutia na sociálno-rehabilitačných pobytoch, kde postihnutí nielen získajú kondičku, posilnia svalstvo, získajú informácie, ale zároveň aj psychicky pookrejú. Doprajú si šport, osvetu, zábavu i kultúrne vyžitia. Zmyslom kurzu pre osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím je: · poskytnúť účastníkom ucelený súbor praktických informácií o sociálnej inklúzii a nie exklúzii, o sociálnej adaptácii a integrácii osôb telesne a ťažko telesne postihnutých, umožňovaných výchovnou, liečebnou a pracovnou rehabilitáciou, sociálnym, technickým i psychickým kompenzovaním dôsledkov telesného postihnutia; · na základe získaných poznatkov o problematike osôb s telesným a ťažkým telesným postihnutím názorného objasnenia a praktického overenia, či vyskúšania reálnych možností, spoločenské aktivity ovplyvniť postoj a názory ťažko telesne postihnutých, vzbudiť a podchytiť záujem o sebaobsluhu, trvalejšiu sebavýchovu, sebavzdelávanie o vhodné formy spoločenského zapojenia, o náročné ciele životného uplatnenia; V snahe pomôcť pri organizovaní kurzov sociálnej rehabilitácie pre telesne a ťažko telesne postihnutých v rámci Slovenska, krajov, či okresov je nutné zhromaždiť témy najdôležitejších prednášok a praktických cvičení, ktoré by mali byť zaradené do programu kurzov. Témy majú slúžiť ako podklad pre prednášajúcich v jednotlivých oblastiach. V prvej fáze je nutné zamerať sa na problematiku osôb imobilných. Niektoré témy možno použiť, prípadne s určitými úpravami, pre celú skupinu osôb ťažko telesne postihnutých. Musia sa získať podklady i pre ďalšie prednášky a praktické cvičenia týkajúce sa napr. ľudí postihnutých DMO, po amputáciách dolných a horných končatín, sko1iozami apod. Komu smeruje sociálna rehabilitácia? Kto je osoba s telesným postihnutím? Telesne postihnutý je osoba s chybou pohybového a oporného ústrojenstva alebo poškodením nervového ústrojenstva, ak sa prejavuje porušenou hybnosťou a jedinec v stave choroby alebo zdravotného oslabenia. Sú tu zahrnuté tri skupiny postihnutých jedincov. Nedá sa vždy určiť, do ktorej skupiny daný jednotlivec patrí, pretože uvádzané skupiny postihnutia nemožno presne ohraničiť. Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť - primeranú pomoc svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia. Pohybové poruchy, odlišnosť jedinca od ostatných, priebeh liečby, izolácia a iné činitele môžu nepriaznivo ovplyvniť aj osobnostný vývin jedinca. Potreby takto postihnutého jedinca sa vo väčšej či menšej miere týkajú patričnej zdravotníckej starostlivosti, úprave fyzického prostredia (bezbariérovosť, úprava bytu - nábytku, prispôsobenie nástrojov a pomôcok na vykonávanie istých činností, úpravy pracovísk a pod.), formovania spoločenských vzťahov (akceptovanie jedinca ak je žiak, zo strany rovesníkov a akceptovanie zdravej populácie vo sfére života) a pod. Telesne postihnutý jedinec môže získať vzdelanie všetkých stupňov. Osoba telesne postihnutá sa vyznačuje osobitosťami vyplývajúcimi predovšetkým z toho, akým druhom z rozsiahleho počtu chorôb jednotlivých telesných systémov je postihnutá. Delenie telesného postihnutia Z hľadiska praktického života je možné poúrazové postihnutie deliť na postihnutie horných končatín (alebo oboch horných končatín), dolných končatín (alebo obidvoch), postihnutie chrbtice (bez porušenia miechy či koreňov, s poruchami nervových koreňov či s poruchami miechy) a postihnutia mozgu (najčastejšie s jednostrannou poruchou hybnosti, často so všetkými poruchami hybnosti). Funkčné následky iného postihnutia buď už vrodených (napr. vrodené chyby horných končatín – amputácia od lakťa alebo ramena) alebo získaných (cievne, či nádorové postihnutie miechy – poúrazové postihnutie). Porušenie miechy Ak dôjde k porušeniu miechy, čo je väčšinou len pri ťažkých úrazoch, vzniká ochrnutie dolnej polovici tela (paraplégia) v rozsahu, závislom na výške poškodenia miechy. Pri porušenia miechy v krčnej oblasti dochádza aj k ochrnutiu horných končatín (quadruplégia – tetraplégia – ochrnutie všetkých končatín, samozrejme aj trupu). Ochrnutie postihuje aj zvierač konečníka a močového mechúra (inkontinencia – neudržanie moču a stolice) a sexuálnej funkcie. Liečba týchto úrazov (ale aj neúrazových postihnutiach miechy) je záležitosťou dlhodobej odbornej starostlivosti. Liečebná rehabilitácia končí tým, že bol dosiahnutý maximálne možný úspech, čo je v priaznivejších prípadoch, že môže byť obnova všetkých postihnutých funkcií, v minimálnych prípadoch (pri úplnom alebo rozsiahlom porušeniu miechy), je ochrnutie trvalé a úlohou rehabilitácie bolo docieliť maximálne možnú sebestačnosť využitia funkcie zachovalých svalov nad miestom postihnutia. Takto postihnutých ľudí pripravuje rehabilitácia (liečebná, psychologická, pracovná a sociálna) pre život so zmenenými podmienkami, napr. pri možnej chôdzi len s opornými pomôckami, alebo pri možnosti pohybu len na invalidnom vozíku. Aj takto postihnutí spoluobčania sa potrebujú zaradiť do spoločenského života, k čomu je okrem vlastnej vôle nutná aj odborná pomoc (technická, sociálna, pracovná), pomoc všetkých, s ktorými postihnutí prichádzajú do spoločenského styku aj pomoci všetkých spoločenských inštitúcii a organizácii, ktoré vytvárajú podmienky pre to, aby aj spoluobčania s ťažkým postihnutím mohli byť platnými členmi spoločnosti ako z hľadiska ich potrieb, tak z hľadiska potrieb spoločnosti. Z dotazníkov ! Moje zdravotné postihnutie po úraze je diagnóza ,,PARAPLEGIA“ · V roku 1985 sa v mojom živote zmenila veľa. Po úraze som zostal imobilný. Môj zdravotný stav ma ovplyvňuje v celkovom pohybe. Pred úrazom mi nerobilo problém vyškriabať sa na 100 m vysoký komín alebo zisť do 30 m hlbokej studne. Teraz je pre mňa problém, keď mam pred sebou jeden schod a tých je v našich dedinách a mestách stále aj tak dosť. Veľký problém pre vozičkára je, keď potrebuje isť na WC a nemá ho na blízku, alebo je bariérové a je tam málo priestoru... Tu nepomôže žiadne filozofovanie. Je veľmi potrebné, aby sa konečne súrne a urýchlene takéto verejné priestory celoplošne debarierizovali a v žiadnom prípade sa v debarierizacii výnimky neudeľovali. · Je veľký problém, keď sa po úraze po miešnej lézii chrbtice, alebo po amputácii končatín a pod. postihnutý jedinec nemôže dostať do rehabilitačného zariadenia, ktoré zodpovedá jeho postihnutiu. Ak sa už tam dostane, potom je veľmi zle, keď si zdravotný personál v takýchto rehabilitačných zariadeniach dokáže nechať zaplatiť za prácu, za ktorú mu je už zaplatené. Niektorí, viac menej väčšina postihnutých, majú problém v takomto zariadení vysporiadať sa so svojou traumou, s tým čo sa mu vlastne stalo. Málo sa im poskytuje psychická podpora, ako osobám s postihnutím tak aj ich rodinám. Hlavne, keď ide o mladé rodiny. Paraplégia DK po lézii miechy s následnou imobilitou. Dôsledky môjho zdravotného postihnutia pociťujem najmä v nepriaznivých vplyvoch základnej diagnózy na zdravotný stav, týka sa to preťažovania horných končatín s poškodením šliach a kĺbov, častými infekciami močového ústrojenstva, ochabnutím brušného svalstva a deformitou chrbtice, stupňujúce sa bolesti pri preťažovaní horných končatín. Postoj spoločnosti k imobilným ľuďom zodpovedá pretrvávajúcej nedostatočnej uvedomelosti danej problematiky. Prejavuje sa pretrvávajúcimi architektonickými bariérami, nedostatočným a často priestorovo nevhodným riešením WC v kultúrnych zariadeniach, v hypermarketoch, v zdravotníckych zariadeniach, v dostupnosti úradov – štátnych inštitúcií. Slovenskej pošty, spoločností T-mobile, Orange. Konkrétne pri vybavovaní občianskeho preukazu ma museli vyniesť na vozíku po strmom schodisku, čo sa zopakovalo aj pri preberaní dokladov. Komplexná rehabilitácia Komplexná rehabilitácia (ucelená rehabilitácia) je vzájomne previazaný, koordinovaný a cielený proces, ktorého základnou náplňou je čo najviac minimalizovať priame i nepriame dôsledky trvalého alebo dlhodobého zdravotného postihnutia jedinca. Realizácia komplexnej rehabilitácie si vyžaduje využívanie liečebných, sociálnych a pedagogických nástrojov a nástrojov aktívnej politiky zamestnanosti. Komplexná rehabilitácia je ucelený a vzájomne previazaný proces, ktorý je možné rozdeliť do následných oblastí: • liečebná rehabilitácia • sociálna rehabilitácia • pedagogická rehabilitácia • pracovná rehabilitácia Liečebná rehabilitácia: je súbor včasných, diagnostických, terapeutických a organizačných opatrení, ktoré smerujú k optimálnej funkčnej zdatnosti a vytvoreniu podmienok pre jej dosiahnutie. Jej súčasťou sú fyzioterapia, ergoterapia, psychológia, logopédia a zaisťovanie zdravotníckej techniky. Cieľom liečebnej rehabilitácie je obnova, alebo náhrada porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu. Sociálna rehabilitácia: ide o proces, v ktorom osoba s dlhodobým, či trvalým zdravotným postihnutím absolvuje nácvik potrebných zručností, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálnej možnej miere s ohľadom na jej zdravotné postihnutie. S cieľom dosiahnuť čo najvyšší stupeň spoločenskej integrácie. Ide o aktívne nástroje a väčšinou služby, ktoré majú pôsobiť na znižovanie miery závislosti osoby vyplývajúcej z jej zdravotného postihnutia a následného handicapu. Jedná sa o nácvik sebaobsluhy, vedenie domácnosti, nácvik špeciálnych komunikačných zručností, nácvik používania kompenzačných pomôcok, nácvik priestorovej orientácie a samostatného pohybu, nácvik sociálnej komunikácie, poradenstvo... Pedagogická rehabilitácia: je súhrn špecifických pedagogických činností zameraných na rozvoj osobnosti a podporu vzdelávania detí a ľudí so zdravotným postihnutím. Ide tu zároveň aj o prevenciu vzniku a odstraňovanie negatívnych dôsledkov zdravotného postihnutia v procese vzdelávania. Zahrňuje výchovu a vzdelávanie ľudí so zdravotným postihnutím realizovanú za pomoci špeciálno - pedagogických činností pri rešpektovaní individuálnych možností a potrieb smerujúcich k dosiahnutiu čo najvyššieho stupňa vzdelania a vedomostí, ako predpokladu samostatnosti, spoločenského a pracovného uplatnenia. Pracovná rehabilitácia: je zložka komplexnej rehabilitácie, ktorej úlohou je na základe individuálnych plánov realizovaných s klientmi so zdravotným postihnutím, umožniť nácvik pracovných návykov a zručností, potrebných na získanie vhodného pracovného miesta, udržanie si pôvodného zamestnania. Pracovná rehabilitácia môže byť zmysluplnou dennou činnosťou pre klientov s ťažkým zdravotným postihnutím v zariadeniach sociálnych služieb. Pracovná rehabilitácia je činnosť, ktorá by mala viesť k vhodnému pracovnému uplatneniu osôb s postihnutím, a preto je významným prostriedkom integrácie ľudí s postihnutím do väčšinovej spoločnosti. Podľa zákona o sociálnej pomoci 195/1998 Z.z. NRSR, rehabilitačná činnosť v sebe zahŕňa postupy na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa osobnostného vývinu, fyzickej výkonnosti a pracovnej výkonnosti občana. Cieľom rehabilitácie ja aktivizovať vnútorné schopnosti občana na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. (Matejičková 2002) Základné časti sociálnej rehabilitácie V rámci sociálnej rehabilitácie sa najčastejšie realizujú tieto metódy: · Fyzická kondícia a rehabilitácia Pod vedením odborného garanta rehabilitácie absolvovať cvičenie - rehabilitáciu so zreteľom na zvýšenie fyzickej kondície rozvoja pohybovej schopnosti a sebaobsluhy. Pri voľbe zariadenia na sociálnu rehabilitáciu je nutné zobrať na zreteľ aj možnosť rehabilitačných cvičení v bazéne a balneoterapiu. Fyzické možnosti sú pre každého človeka veľmi dôležité. Potrebujeme ich pri pohybe i sebaobsluhe, určujú mieru našej nezávislosti, súvisia s možnosťami sebarealizácie i našimi náladami. · Sociálno-právna tematika Dôležitou časťou sociálnej rehabilitácie je za účasti fundovaných odborníkov - lektorov získať informácie v sociálno - právnej sfére. · Pracovné uplatnenie K začleneniu zdravotne postihnutého človeka do pracovnej činnosti mu umožňuje nájsť nový kolektív ľudí, nových spolupracovníkov a nadviazať nové kontakty. Pomáha mu zapojiť sa znovu do spoločenského procesu, získať existenčné aj pracovné istoty a tým aj predpoklad pre rovnoprávne postavenie medzi ostatnými ľuďmi. · Šport Šport má nezastupiteľné miesto v živote ľudí a najmä v živote človeka telesne postihnutého. Veď k tomu, aby sa človek nejakým spôsobom telesne postihnutý dopracoval k určitému stupňu sebaobsluhy a sebestačnosti, musel cvičiť, nech už ako pacient v niektorom rehabilitačnom ústave, v kúpeľoch alebo doma. Miera sebestačnosti je priamo úmerná dávkam a povahe rehabilitačných úkonov a vnímavosti každého jedinca. Z jedných takých rehabilitačných cvikov je aj športová činnosť. Šport je taká svojím spôsobom spoločenská záležitosť, lebo sa ľudia stretávajú, komunikujú, v rámci spoločnosti športovcov sa zúčastnia aj iných než športových akcií, čo ocení najmä človek, vyradený zo zdravotných dôvodov z pracovného pomeru. Športová činnosť zvyšuje istotu ľudí, ich sebadôveru, upevňuje zdravie a udržuje dobrý psychický stav. Šport v primeraných dávkach, podľa povahy postihnutia, je prospešný pre každého telesne postihnutého človeka. Počas kurzu odporúčame usporiadať športové hry, ako slalom vozičkárov, majstrovstvo kurzu v šachoch, v stolnom tenise, trojboji a v ďalších mnohých disciplínach, vhodných pre dané telesné špecifikum. · Jogové prvky cvičenia Človek vyvíja značné úsilie, aby pôsobil na svoje okolie, ale skoro vôbec sa nesnaží, aby ovplyvnil a postupne zmenil seba samého. Jedna z možností takého pôsobenia do vnútra je upravené jogové cvičenie. Joga je tradičným systémom Indie, jeho cieľom je lepšie spoznať a ovládať svoje telo a myseľ. Nie je nutné prevádzať akrobatické jogové polohy, ktoré poznáme z niektorých knižiek. V posledných rokoch boli princípy jogy upravené aj pre osoby oslabené a telesne postihnuté. · Sebaobsluha s cieľom sebestačnosti Na danú tému musí vedúci sociálnej rehabilitácie diskutovať počas celého kurzu, pri športe, preprave, cvičení a demonštrovať praktické ukážky sebestačnosti. · Nácvik sebaobsluhy hrou Predpokladá sa, že kurzu sa zúčastní prevažná väčšina vozičkárov, ktorí majú zvládnuť tie najpodstatnejšie prvky sebaobsluhy. S osobami, ktoré sú postihnuté aj na horných končatinách, sa musí denne v priebehu kurzu pracovať individuálne. Ďalej tiež s ľuďmi, ktorí majú predpoklady zvládnuť dobre problém sebaobsluhy, ale sú napríklad nešikovní, alebo nemôžu prekonať obavy a strach zo spadnutia a pod. · Psychoterapia Prizvať lektora psychológa a zamerať sa na zvládnutie správania a presadenia sa. Odporúčame autogénny tréning, ktorý navodí psychické a svalové uvoľnenie. · Biofeedback - znázornenie určitej funkcie, ktorú pacient bežne robí, takým spôsobom, aby · Coping spôsob riešenia kríz u pacienta s chronickým ochorením. Spočíva v maximálnej informovanosti. · Komunity a kluby - zariadenia s vhodnou formou psychosociálnej a výchovnej rehabilitácie postavenej na rovnakom postihnutí skupiny pacientov a v správnom odbornom vedení. · Demonštrácia KROP a zdravotných a kompenzačných pomôcok Už oddávna používajú ľudia najrôznejšie pomôcky, ktoré im pomáhajú ľahšie zvládnuť rôzne činnosti. Niektoré druhy činností by sme dnes už bez pomoci najrôznejších špecializovaných pomôcok vôbec nevedeli zvládnuť. Úraz alebo nemoc vo veľa prípadoch poškodí základné funkcie ľudského organizmu a človek prestane ovláda úlohy, ktoré predtým pre neho boli samozrejmé. Niekedy sa dá zhoršenie pohyblivosti končatín, zoslabeniu hmatového mechanizmu atď. odstrániť intenzívnou rehabilitáciou. Rehabilitácia má veľa foriem a pri jej realizácii sa používa rozsiahla škála pomôcok, ktoré sa nazývajú rehabilitačné. V niektorých prípadoch však ani najlepšia rehabilitácia nemôže nahradiť stratu funkcií horných alebo dolných končatín, nech už samostatnou (amputáciou) alebo praktickým (ochrnutím spôsobené prerušením miechy). Tu je nutné použiť špeciálne pomôcky, ich úlohou je úplne alebo aspoň čiastočne nahradiť funkciu jednotlivých časti tela. Tieto pomôcky sa nazývajú podľa svojho účelu kompenzačné. · kompenzačné pomôcky umožňujú sebaobsluhu · umožňujú prácu v domácnosti · umožňujú výkon povolania · umožňujú robiť rôzne športy a kultúrne vyžitie Prizvať na prezentovanie firmy, ktoré sa zaoberajú distribúciou kompenzačných a zdravotných pomôcok. Distribútori musia účastníkov oboznámiť o tom, ako si môžu zabezpečiť, ako opraviť tieto pomôcky. · Voľnočasové aktivity a Klubové večery Trávenie voľného času v živote telesne postihnutého má nesmierny význam. Počas sociálnej rehabilitácie odporúčame zorganizovať privítací večierok, besedy, večery vtipov, prechádzky, návštevy pamätihodností, rybárske preteky a pod. Tiež by nemala chýbať dôstojná rozlúčka. · Význam záujmovej činnosti pre osobu s TP: Kultúrna a zaujímavá činnosť pomáha nadväzovať kontakty medzi ľuďmi, obohacuje človeka, rozširuje jeho obzory, vyvádza človeka z pasivity. V neposlednom rade vyplňuje jeho voľný čas. Všetky tieto faktory vo zvýšenej miere sa uplatňujú u človeka telesne postihnutého, obzvlášť u človeka, ktorému postihnutie sa stalo nedávno. Zaujímavé činnosti, spoločenský styk, kultúrne vyžitie pomáha prekonávať obdobie psychického vykompenzovania dôsledkov ťažkého telesného postihnutia. · Partnerské vzťahy: Pre každého človeka (i prednášajúceho lektora) sú partnerské a sexuálne vzťahy dôležité, každý má k týmto otázkam určitý postoj. Dávnejší názor, že ťažko postihnutí sú asexuálni, je prekonaný, aj keď to u jednotlivcov pretrváva. Väčšina postihnutých víta konzultáciu. Mnoho lekárov však nie je dosť informovaných, aby mohli zasvätene poradiť. Prednáška sa snaží otvorene poradiť v otázkach, o ktorých sa obvykle verejne nehovorí. Od začiatku je nutné zdôrazniť aj zodpovednosť k partnerovi, prípadne deťom, ktoré sa narodia. V partnerských vzťahoch sa nedá zaistiť uspokojeniach všetkého o to dôležitejšia je informácia a výchova. Detailné informácie ku kurzom sociálnej rehabilitácie na podporu nezávislejšieho života osôb s telesným a ťažkým telesným postihnutím: Metódy sociálnej rehabilitácie uplatňujeme v praxi v rámci týchto druhov kurzov: · Kurz na zlepšenie mobility a priestorovej orientácie: skupinové rozcvičenie, športové možnosti ťažko telesne postihnutých – vozičkárov, druhy športu, diskusia a osobné konzultácie, možnosť vyskúšať stolný tenis, šípky a ich pozitívny vplyv na zdravotné postihnutie – prednášky o význame športu a jeho možnostiach pre tieto osoby. · Kurz na zlepšenie jemnej motoriky – práca s výtvarným pomôckami a šijacími potrebami. · Kurz asertivity – prednáška „Zásady komunikácie s človekom s ťažkým telesným postihnutím“ · Kurz poradenstva a sebaobhajoby ľudských práv. Stavebný zákon 50/76 Zb. z. a jeho Vyhláška 532/2002, ktoré sú pre osoby s telesným postihnutím pri odstraňovaní AB zvlášť dôležité. Vzhľadom na predpokladané rozdielne vedomosti a odlišné želania v oblasti obsahu pripravených prednášok je nutné pristúpiť k skupinovému i individuálnemu poradenstvu najmä v oblasti sociálnej, architektonických a psychických bariér vo všetkých sférach života. Sociálna rehabilitácia ma v živote osôb telesne postihnutých nezastupiteľnú úlohu. Nebudeme sa tu rozširovať, prečo programy sociálnej rehabilitácie majú v živote telesne postihnutých nezastupiteľnú úlohu. Pripomenieme iba, že vhodné ortopedicko-protetické, kompenzačno-rehabilitačné pomôcky, dostatok vhodných pracovných príležitostí, bezbariérová výstavba, možnosti dopravy, či sociálne zabezpečenie v invalidite sú základnou, nie však dostatočnou podmienkou pre spoločenskú adaptáciu a integráciu takto postihnutých. Úroveň telesnej a najmä duševnej pripravenosti určuje kvalitu ľudského života. Na nej závisí, ako sa človek postaví k životným situáciám, u postihnutého nezriedka veľmi náročným, a naviac i neočakávaným. Chceli by sme, aby sa i tieto poznatky stali účinnou pomôckou „školy života“ ľudí, ktorí sú pri chôdzi odkázaní na používanie bariel, palice, kompenzačných zdravotných, rehabilitačných pomôcok a invalidného vozíčka. Musíme voliť diferencovaný prístup využívajúci funkčné hľadisko, pretože ľudia s rôznymi druhmi telesného postihnutia majú rozdielne problémy, ale ani rovnaká diagnóza nezaručuje podobné ťažkosti. Naopak, rovnaké problémy majú niekedy aj ľudia s rozličnými ochoreniami a postihnutiami. To je dôvod, prečo táto téma nemôže vyčerpať problematiku všetkých telesne postihnutých. Napriek tomu sa autori tohto materiálu nazdávajú, že v súčasnom období môže byť táto stránka veľmi užitočná pre všetkých inštruktorov a lektorov, predovšetkým im ujasnia základné formy práce o obsahovú náplň pri organizovaných sociálno-rehabilitačných podujatiach. Je želaním kolektívu autorov, aby sa tak stalo na prospech čo najväčšieho počtu všetkých, ktorí sa akcií zúčastnia. Hlavný cieľ Sociálno - rehabilitačné kurzy (SRK) sa organizujú na obnovu fyzických a psychických síl. Tieto kurzy sú pre mnohé osoby s telesným a s ťažkým telesným postihnutím jedinou možnosťou zregenerovať svoje sily Význam psychológie v živote imobilných občanov, zvládnutie náročných životných situáciách. Každá vážnejšia choroba, keď má za následok zmenu funkčného alebo estetického telesného stavu, znamená pre každého človeka menší či väčší zásah do jeho individuálneho života. Úplná zmena životnej situácie, v ktorej sa človek ocitne v prípade ochrnutia dolných alebo horných končatín, prináša psychický šok, najviac sprevádzaný dlhým stavom beznádeje a bezmocnosti. Je to odozva na stratu základných životných istôt človeka (strata zdravia, strata profesie, kvalifikácie dosiahnutá v pracovnom uplatnení, strata sociálnych kontaktov a príslušnosti k doterajším sociálnym skupinám a často aj k strate rodinného zázemia, partnerského zväzku, nemožnosť žiť vo svojom dome atď.). Stres ako taký, pokiaľ nie je príliš intenzívny, vedie k adaptácii a vlastne núti organizmus k zlepšeniu výkonu. Dá sa povedať, že je predpokladom aktívneho života. Napriek tomu nepretržitý stres vyžaduje toľko energie, že sa celý ustálený stav rozvráti a celý systém sa zrúti. Taká dlhotrvajúca záťaž sa neobíde bez hlbokého vplyvu na psychiku človeka. Úspešnosť sociálnej rehabilitácie Hlavným cieľom je zorganizovať školenie vedúcich sociálno - rehabilitačných kurzov s obsahom: · príprava a výber miesta konania SRK, · výber účastníkov podľa závažnosti telesného postihnutia , · zabezpečenie priebehu kurzu s vedúcim zariadenia, v ktorom sa kurz uskutoční zabezpečenie programu celého kurzu, vrátane odbornej prednášky, vyhodnotenie priebehu SRK. Vyškolenie vedúcich SRK sa robí z dôvodu zabezpečenia plynulého priebehu všetkých kurzov. Témy jednotlivých prednášok budú zamerané na : · prvá pomoc - zdravotnícke zákony, · sociálna oblasť - zákon o kompenzáciách, zákon o sociálnych službách, zákon o sociálnom poistení, zákon o životnom minime, zákon o službách v zamestnanosti a pod. · využitie voľného času pre telesne a ťažko telesne postihnutých účastníkov Organizačný poriadok kurzov sociálnej rehabilitácie pre osoby s telesným postihnutím Trvanie kurzu: Najvhodnejšou formou kurzu najmä pre ťažšie telesne postihnutých je forma internátneho kurzu v trvaní 7-14 dní. Typ kurzu: Kurzy majú byť organizované špecificky a to podľa rôznych klasifikačných kritérií, napríklad podľa diagnózy: 1. podľa druhu alebo stupňa postihnutia: · ľahšie formy postihnutia · ťažké a ťažšie formy postihnutia – obarlenci, amputári · imobilní (vozíčkari) 2. podľa vekových kategórií · Mládež · Stredný vek · Pokročilý vek · Rodičia s postihnutými deťmi 3. prípadne ďalšie delenie podľa špeciálnych záujmov Program jednotlivých typov kurzov treba zostaviť tak, aby zodpovedal jeho obsadeniu i záujmom, aby bol orientovaný na zvládnutie špecifických problémov, čo sa týka stupňa a druhu postihnutia, najmä vozičkárov. Miesto konania kurzu: Výber vhodného objektu je dôležitý najmä z hľadiska stupňa telesného postihnutia. Preto treba dbať na to, aby pri kurzoch pre ťažké formy postihnutia, najmä vozičkárov bol objekt bez architektonických bariér nie len okolie (exteriér) a vstup do objektu, ale aj samotné interiérové priestory pre manévrovanie vozíkom a pod. Ďalej, aby mal objekt okrem vhodného ubytovania aj možnosti pre stravovanie a priestory hygienického a sociálneho zariadenia a spoločenské miestnosti. Tiež najbližšie okolie by malo zodpovedať možnosti samostatného pohybu účastníkov, prípadne výkonu rôznych športových činností. Odporúča sa zabezpečiť zariadenie s možnosťou balneoterapie. Termín kurzov: Termín kurzov treba určiť tak, aby bolo možné koncipovať program i v exteriéri. Najvhodnejšie obdobie pre osoby s ŤTP je od apríla do septembra. Pre ľahšie stupne TP môžu prichádzať do úvahy i ďalšie mesiace. Počet účastníkov je potrebné zvážiť a stanoviť podľa typu kurzu s prihliadnutím na stupeň postihnutia. Pri ľahších formách TP kurzu odporúčame maximálny počet 25 – pri ŤTP a vozičkároch najviac 15 účastníkov plus sprievodca. Výber účastníkov: Je nutné zobrať na zreteľ osoby predovšetkým hneď po úraze, alebo ochorení. Ďalej osoby, ktoré ešte nie sú zaradené do pracovného procesu, prípadne ešte s nevyjasnenou možnosťou budúceho pracovného uplatnenia, ako aj účastníkov v produktívnom veku, ktorí by boli schopní zaradiť sa do pracovného procesu. Neodporúčame zaradiť do kurzov mentálne postihnuté osoby, (len v prípade ak sa tento kurz zameria len na takýchto ľudí, v prípade, že organizátor bude mať vypracovaný program sociálnej rehabilitácie i pre toto postihnutie), osoby závislé na alkohole, prípadne na drogách. Organizačné zabezpečenie: Okruh osôb, ktoré sa budú starať o účastníkov kurzu a o jeho riadny priebeh, sa stanoví podľa jednotlivých typov kurzu. Odporúčame však, aby počas celého kurzu boli prítomní: · vedúci kurzu · rehabilitačná sestra (ak zariadenie nemá odborný personál) · odborný lekár (podľa druhu postihnutia účastníkov a podľa obsahového zamerania kurzu) Cieľ kurzu: Cieľom kurzu je poskytnúť účastníkom ucelený súbor teoretických a praktických informácií o sociálnej adaptácii a integrácii, výchovnou, liečebnou a pracovnou rehabilitáciou, kompenzovať sociálne a technické, ako aj psychické dôsledky ich telesného postihnutia. Obsahová náplň kurzov musí vychádzať – z potrieb účastníkov, aby získali čo najviac teoretických a praktických informácií a skúseností o tom, ako s chorobou žiť, pracovať, vypestovať a udržať dobrú psychickú a fyzickú kondíciu, vzbudiť u nich záujem o vhodné formy spoločenského zapojenia sa a životného uplatnenia. Počas kurzu treba naučiť účastníkov dodržiavať denný režim zodpovedajúci ich postihnutiu. Program: Obsahovú náplň kurzov treba koncipovať podľa druhu kurzu a stupňa telesného postihnutia. Pritom je dôležité dodržiavať striedanie psychickej a fyzickej záťaže. Treba mať na zreteli, že maximálna dĺžka jednej prednáškovej hodiny má byť 30 – 40 minút, po ktorej má nasledovať 10 – 15 minútová prestávka. Do programu odporúčame zaradiť tieto okruhy aktivít: · zdravotná výchova a ortopedická starostlivosť (prednáška lekára–ortopéda – 30 min. a diskusia). · rehabilitácia, rozvoj pohybových schopností, zvyšovanie fyzickej kondícii (prednáška lekára alebo rehabilitačná. pracovníka – 30min.). · nácvik sebaobsluhy (osobná hygiena, obliekanie, uchopenie predmetov) nácvik prác v domácnosti (upratovanie, varenie, pranie, žehlenie a pod.). Túto výuku môže uskutočniť inštruktor z radov podobne postihnutých, resp. vedúci kurzu podobne postihnutý ako členovia kurzu. · význam telesnej výchovy a športu pre osoby TP, ŤTP, vozičkárov. Informovať SZTPŠ o nádejnom potencionálnom športovcovi. · Ukážky a nácvik rôznych druhov športových aktivít, kolektívnych športov, základnej telesnej výchovy a pod. · Kompenzačné pomôcky (KROP) a osobné pomôcky, ich význam a použitie (výklad a praktické demonštrácie z distribútorských firiem). · Sociálno – právna tematika (prednáška právnika alebo pracovníka odboru sociálnych vecí ÚPSVaR). · Pomoc a poradenstvo zo strany garanta kurzu. · Možnosti prípravy na povolanie, vhodné formy štúdia a pracovné uplatnenie. · AB v živote TP občanov – bývanie, vnútorné vybavenie bytov, debariérizácia bytu. · Psychologické problémy (v rodine, v práci, v manželstve, v spoločnosti) prednesie psychológ, pracovník inštitúcie na poradenstvo v tejto oblasti. · Citová a sexuálna výchova, plánované rodičovstvo, výchova k rodičovstvu prednáška sexuológa. · Význam kultúrnej a záujmovej činnosti a kultúrno-spoločenského vyžitia TP, záľuby, koníčky, rôzna samostatná a kolektívna činnosť, výklad i praktické ukážky zabezpečí vhodná osoba z kultúrnych ustanovizní. Pre vozičkárov je treba ešte zaradiť: · Jazdu na vozíku, prekonávanie terénu a prekážok, premiestňovanie sa na vozík a z vozíka, premiestňovanie sa z auta a do auta, údržba vozíka, vhodná je forma športovej súťaže (zabezpečí inštruktor). · Jednotlivé prednášky a praktické cvičenia je nutné striedať s individuálnym a kolektívnym rehabilitačným cvičením, vrátane vybraných cvikov jogy, vhodných pre osoby s telesným postihnutím · Večery majú byť vyhradené pre spoločenské formy zábavy, práca s PC, video, k besedám · Kurzy je nutné zamerať aj na liečebno-rehabilitačné procedúry Denný režim kurzu: Denný režim treba prísne dodržiavať. Za jeho riadny priebeh zodpovedá vedúci kurzu. Účastníci sa môžu vzdialiť z objektu len so súhlasom vedenia a sú povinní hlásiť každé zhoršenie svojho zdravotného stavu. Program a denný režim musí byť záväzný pre každého účastníka. Všetci účastníci sa musia ohľaduplne správať vzhľadom na ostatných účastníkov a dbať na to, aby nedochádzalo k zbytočným škodám na majetku v objekte i v osobnom vlastníctve účastníkov. Finančné zabezpečenie kurzu:
Lektori: Lektormi kurzov sociálnej rehabilitácie by mali byť pracovníci Akadémie vzdelávania v Bratislave a Asociácie supervízorov a sociálnych poradcov. Účastníci školenie záverom získajú osvedčenie o absolvovaní kurzu s akreditáciou MŠ SR platné v SR Na aktivitách sociálnej rehabilitácie spolupracujú zvyčajne títo odborníci: rehabilitačný lekár, neurológ, ortopéd, rehabilitačná sestra; odborníci zo sociálnej oblasti napr. špeciálny pedagóg, psychológ, expert v oblasti sociálneho poradenstva, expert – odborník v oblasti debariérizacie životného prostredia a pod. Rehabilitácia Modely zdravotného postihnutia Viacerí odborníci z oblasti sociálnej, zdravotníckej, aj spoločenskej upozorňujú na skutočnosť, že pre resocializáciu osoby so zdravotným postihnutím je veľmi významné skúmať „cez čo sú títo ľudia definovaní“. Ide o to, či sú definovaní cez ich postihnutie (v zmysle toho, čo nedokážu disabilities), alebo cez ich schopnosti a zručnosti (abilities). Táto otázka je dôležitá pre formovanie postojov verejnosti a pre charakter prijímaných politík a praktík. V historickom kontexte sa skúmanie otázok telesného postihnutia v živote človeka formulovalo aj v rámci tzv. modelov. Podľa rôznych autorov sa môžeme stretnúť s rozličným hodnotením. Napr. Michael Oliver, profesor na Greenwich Univerzite je autorom sociologického prístupu a uvádza nasledujúce delenie: · individuálny model telesného postihnutia (osobná tragédia) · medicínsky model (nezahrňuje nemedicínske kritériá telesného postihnutia) · morálny model · charitatívny model · administratívny model · sociálny model · funkčne limitovaná perspektíva · ekologická perspektíva · ľudsko-právny model (model nezávislého života) · model participácie · post-moderný model - definuje telesné postihnutie ako problém spoločensko - ekonomickej politiky a priorít, ktorý je spojený s nerovnomernou distribúciou zdrojov, chudobou, nezamestnanosťou. Významnú úlohu tu hrajú samotní telesne postihnutí ľudia, výskumníci, politici, ekonómovia (klúčovou výzvou je sprístupniť technológiu pre všetkých, nie len pre zdravých, ale aj pre osoby s telesným postihnutím) Prof. D. Pfeiffer (Rehabilitačná klinika Praha. 2002) identifikoval minimálne 9 interpretácií základnej paradigmy postihnutia: 1. sociálno-konštruktivistický model (vyvinutý v USA) - delí ľudí na normálnych a ľudí s "neočakávanými" odlišnosťami, ktoré sú vnímané normálnymi ľuďmi ako stigma, 2. sociálny model (Veľká Británia) - spoločnosť bráni ľuďom so zdravotným postihnutím plnej účasti na jej živote, ZPO sú vnímaní ako neschopní prijímať vlastné rozhodnutia, 3. model poruchy - základným rozdielom medzi ľuďmi s TP a bez neho je existencia poruchy (impairement), 4. model utláčanej minority/politický model - ľudia s TP ako minorita, neustále čeliaca diskriminácii, konfrontovaná neustále s bariérami, 5. model nezávislého života - právo ľudí s TP robiť vlastné rozhodnutia, 6. postmodernistický/postštrukturálny/humanistický/zážitkový/existenciálny model – telesné postihnutie je kultúrny a politický konštrukt, ktorý má byť dekódovaný a dekonštruovaný - majú sa meniť postoje k ľuďom s TP, každý človek má vlastné potreby, ktoré sa majú brať do úvahy, 7. kontinuálny model - medzi ľuďmi s TP a bez neho je kontinuum (každý človek sa môže stať TP) - model nie je ešte dopracovaný, 8. model ľudskej diverzity - komunita ľudí s TP je veľmi variabilná a akákoľvek štrukturalizácia podľa druhu ZP nemôže fungovať, 9. diskriminačný model - postihnutým sa človek cíti skutočne vtedy, keď je konfrontovaný s diskrimináciou, Základným trendom novodobého vývoja (spoločným menovateľom viacerých prístupov) je to, že medicínske opatrenia sa v koncepte zdravotného postihnutia hodnotia iba ako čiastkové a väčší dôraz sa kladie na spoločnosť (architektonické a iné životné podmienky a postoje) ako zdroj problémov v živote ľudí s TP. Všeobecná definícia rehabilitácie: Rehabilitačný proces je dlhodobý dej, ktorého cieľom je obnovenie postihnutých funkcií a prevencia invalidity, ako to formulovala Svetová zdravotnícka organizácia. Tento proces možno vo všeobecnosti rozdeliť na niekoľko fáz: a) vlastná fáza reedukácie postihnutej, alebo postihnutých funkcií (liečebná rehabilitácia), ktorej by mala predchádzať fáza diagnosticko - evalvačná b) fáza adaptácie - pacient sa adaptuje na svoj ekosystém, t.j. na svoje pracovné a životné prostredie v podmienkach neúplne redukovanej, alebo deficitnej funkcie (v popredí sú mechanizmy psychosociálnej rehabilitácie) c) fáza reintegrácie - rieši existenciu funkčného deficitu a jeho väzbu na ekosystém. Pacient sa musí naučiť žiť so svojím postihnutím S narastajúcim počtom úrazov, chronických ochorení, vrodených telesných a mentálnych postihnutí u detí, venuje rehabilitačná medicína zvýšenú pozornosť dlhodobým rehabilitačným programom. V súčasnosti do popredia záujmu prichádza takzvaný integrovaný model rehabilitácie. Je známe, že každé dlhotrvajúce chronické postihnutie vyžaduje komplexný prístup zameraný nielen na úpravu postihnutých fyziologických funkcií, ale aj na úpravu psychosociálnych funkcií s cieľom integrácie postihnutej osoby do bežných spoločenských štruktúr. Integrovaný model rehabilitácie vyžaduje skúsených odborníkov v rehabilitačnej medicíne - lekárov, fyzioterapeutov, rehabilitačných psychológov, logopédov, ale aj sociálnych pracovníkov, orientovaných v problematike dlhodobej rehabilitačnej starostlivosti. Úprava postihnutých funkcií, spolu s úpravou narušenej homeostázy psychosociálnych funkcií a koordinácia rehabilitačných postupov predstavujú základné princípy tohto modelu. Každý ľudský jedinec je bio-psycho-sociálna jednotka, preto dochádzame k záveru, že každé chronické ochorenie a postihnutie má za následok príslušné funkčné zmeny viacerých fyziologických systémov v organizme. Biologicko-fyziologické faktory spolu s faktormi psychologickými a sociálnymi, ktoré v období zdravia predstavujú stav homeostázy, alebo vyrovnanosti, sú v období najmä chronického ochorenia narušené. Narušenie homeostázy fyziologických funkcií ide ruka v ruke s narušením homeostázy psychosociálnych funkcií a táto skutočnosť sa negatívne prejavuje na klinickom stave postihnutého jedinca. Integrovaný model rehabilitácie zasahuje do všetkých troch oblastí bio-psycho-sociálneho celku - časová a obsahová koordinácia použitých rehabilitačných metodík a techník spolu so synergistickým prístupom ich aplikácie v rámci dlhodobých rehabilitačných programov vytvára priestor pre ich optimalizáciu. Takýto komplexný prístup si vyžaduje určitú koordináciu pri používaní najrôznejších metodík a techník súčasnej rehabilitačnej medicíny. Časová a obsahová koordinácia indikovaných metodík a techník a ich synergistické využitie v rámci rehabilitačných programov, predstavuje komprehenzívny prístup, ktorý sa v súčasnosti stáva základným princípom pri tvorbe dlhodobých rehabilitačných programov u chronických ochorení a fyzických či mentálnych postihnutí. Integrovaný model rehabilitácie možno použiť aj u detských pacientov s chronickým, dlhotrvajúcim ochorením alebo postihnutím. S prihliadnutím na vek dieťaťa sa jednotlivé metodiky a techniky v rehabilitačných programoch modifikujú. Akcentuje sa predovšetkým úprava narušených psychosociálnych funkcií a využívajú sa v prvom rade prostriedky modernej pedagogiky. Sociálna rehabilitácia: Ide o súbor opatrení spoločnosti k zabezpečeniu dôstojného a maximálne možného hodnotného života osôb s telesným postihnutím. Okrem dočasne i trvalo vyradených občanov z pracovného procesu (invalidní občania) zahŕňa aj deti, mladistvých a starých ľudí. Dôležitú úlohu hrajú faktory osobnosti, rodinné zázemie, komunita, v ktorej občan žije. Veľmi dôležitá je individuálna schopnosť aktívne realizovať dlhodobý rehabilitačný proces a využiť všetky možnosti naučiť sa pracovať s ponúkanými prvkami v rámci rehabilitačného procesu. Výsledkom je schopnosť nájsť pozitívny vzťah nielen k svojmu telesnému postihnutiu, k svojmu okoliu, ale aj k tým, ktorí sú tiež telesne postihnutí. Pracovná rehabilitácia: Ide o súbor opatrení a dlhodobej prípravy telesne postihnutej osoby s cieľom prispôsobenia sa na pracovné alebo iné aktivity. Ide o využitie tzv. zostatkového pracovného potenciálu. Je nutné skúmať fyziologické funkcie, ktoré umožnia voľbu príslušnej činnosti, stupeň možného zaťaženia a primeranú dobu trvania pracovných a iných aktivít. Diagnosticko - evalvačná fáza rehabilitácie: Východiskom komplexnej rehabilitácie musí byť diagnostika, čo predovšetkým znamená zmeranie a monitoring funkčnej sebestačnosti vo viacerých oblastiach každodennej činnosti. Tento monitoring informuje nielen o aktuálnom stave a sociálnej situácii klienta, ale aj o jeho vývoji. Prof. MUDr. Myron Malý, (riaditeľ Národného rehabilitačného centra v Kováčovej) vo svojej monografii (1999) uvádza základné vyšetrenia, používané v USA, ale už aj vo viacerých krajinách vyspelej Európy. Bol vybraný minimálny počet položiek (6 oblastí činnosti) pre širokú populáciu ľudí s rôznym zdravotným postihnutím. Vybrané položky sú testované a klasifikované odborným tímom, v ktorom by mali mať zastúpenie fyzioterapeuti, ergoterapeuti, skúsené sestry, logopédi, psychológovia. Testované položky: 1. sebestačnosť (jedenie, úprava zovňajšku, kúpanie, obliekanie hornej časti tela, obliekanie dolnej časti tela, umývanie, schopnosť orientácie v priestore) 2. funkcie sfinkterov (kontinencia močového mechúra, kontinencia konečníka) 3. mobilita (schopnosť presunov - posteľ, stolička, vozík, WC, vaňa, sprcha) 4. lokomocia (schopnosť chôdze/vozík, schody, schopnosť nastupovať do a vystupovať z vozidiel hromadnej dopravy) 5. komunikácia (schopnosť vnímania, vyjadrovania sa) 6. sociálna adaptabilita (sociálne začlenenie, riešenie problémov, pamäť) Klasifikácia: Každá položka má sedembodovú klasifikáciu (7-1). Pri zaznačení do formulára sa vyberá nižšie skóre zo škály 7 - 1. Najvyššia hodnota (7) znamená najväčšiu samostatnosť. ad 1) Sebestačnosť O sebestačnosti možno hovoriť, keď klient nevyžaduje pomoc inej osoby (7-6): - úplná sebestačnosť - 7 (nevyžaduje žiadne modifikácie, ani pomocné zariadenia, alebo kompenzačné pomôcky a činnosť je vykonávaná v primeranom čase) - zmenená sebestačnosť - 6 (vyžaduje pomocné zariadenie, kompenzačné pomôcky, pre vykonanie určitej činnosti je potrebný dlhší čas, alebo je táto činnosť vykonávaná menej spoľahlivo) Čiastočná závislosť je stav, kedy je potrebný dohľad alebo pomoc inej osoby (5-3) - vyžaduje len dohľad, alebo usmernenie (5) bez fyzickej pomoci - vyžaduje minimálnu pomoc (4) - klient vyžaduje minimálnu fyzickú pomoc, sám je schopný vynaložiť 75% úsilia, resp. aj viac - vyžaduje strednú pomoc (3) - klient vyžaduje väčšiu pomoc, jeho možnosti vynaložiť úsilia sú 50% - 75% Úplná závislosť je stav, kedy je potrebná maximálna, alebo úplná pomoc inej osoby (2-1) - maximálna pomoc (2) - schopnosť klienta vynaložiť vlastné úsilie je 25% - 50%. - úplná, komplexná pomoc (1) - schopnosť klienta vynaložiť vlastné úsilie je 0 - 25%. Podobnú klasifikáciu možno použiť vo všetkých testovaných položkách! ad 2) Funkcie sfinkterov Zahŕňa testovanie vôľového ovládania močového mechúra, resp. ovládanie defekácie stolice. Kvalifikácia: - bez pomoci (7-6), pri čiastočnej nezávislosti používa pomôcky ako je močová fľaša, podložná misa, katéter, absorbčné vložky - pacient sa sám stará o svoju hygienu - s pomocou (5-1) - používanie pomôcok, súvisiacich s inkontinenciou stimulátory, lieky, katéter, pomoc druhej osoby!) ad 3) Mobilita Obsahuje všetky aspekty presunov na a z postele, stoličky a vozíka, na a z toalety, pri kúpaní, prípadne pri postavení sa, ak ide o chodiaceho pacienta. - bez pomoci (7-6), pri úplnej samostatnosti klient dokáže všetko vykonávať sám a spoľahlivo, pri čiastočnej sebestačnosti používa kompenzačné pomôcky ako je sklzová doska, držadlá, katapultovacia stolička, barle a protézy. K presunom potrebuje viac času ako je primeraný tomuto úkonu - s pomocou (5-1) - pri presunoch potrebuje dohľad, alebo pomoc inej osoby aj popri používaní pomôcok ad 4) Lokomócia Zahŕňa chôdzu, resp. používanie vozíka, zvládanie schodov bez pomoci (7-6), pri úplnej samostatnosti klient dokáže prejsť sám vzdialenosť 50 - 17 m bez pomôcok, resp. s použitím ortézy, bariel, palice, chodítka, prípadne dobre ovláda vozík. Vyžaduje dlhší čas ako je primeraný danej vzdialenosti, všetko vykonáva sám, ale nie na 100% - s pomocou (5-1) - potrebuje dohľad, alebo pomoc inej osoby aj pri používaní pomôcok, sám nezrealizuje ani vzdialenosť 17 m. Môže vyžadovať aj úplnú pomoc 2 osôb, napr. pri chôdzi po schodoch. ad 5) Sociálna adaptabilita Zahŕňa schopnosti spojené so začleňovaním do kolektívu, schopnosti riešenia problémov denného života (robenie logických, spoľahlivých a včasných rozhodnutí, týkajúcich sa základných finančných, sociálnych a personálnych vecí), pamäť (spoznávania a zapamätanie si rôznych postupov pri vykonávaní denných aktivít, schopnosť uchovať a spätne použiť informáciu verbálnu alebo vizuálnu), poznávanie ľudí - bez pomoci (7-6), pri úplnej samostatnosti interakcie klienta s personálom, iným pacientmi, s členmi rodiny sú primerané, kontrolované, nepotrebuje lieky, alebo len občas. Nie je potrebný dohľad, robí primerané rozhodnutia, pozná ľudí okolo seba. Testovať a klasifikovať jednotlivé položky je potrebné robiť opakovane a dosiahnuté výsledky vzájomne porovnávať. Na základe takejto komplexnej diagnostiky je potom možné určiť potrebné kompenzácie a pripraviť program sociálnej rehabilitácie, ktorý by mal zahrňovať : · poradenstvo · kompenzačné pomôcky (výber, zabezpečenie, zácvik používania) · úpravu domáceho prostredia (bývanie) · nácvik zručností pre každodenný život, pre možnosť budúceho pracovného · uplatnenia (pozri pracovnú rehabilitáciu!) · transport · prístupnosť životného prostredia z hľadiska architektonických bariér, priestorovej orientácie a možností spoločenskej komunikácie · zabezpečenie sociálnych dávok a finančnej podpory · šport, rekreáciu Sociálna rehabilitácia by mala začínať od okamihu, keď je jasné, že pacient (klient) bude zdravotne postihnutý a bude mať špeciálne potreby (t.j. už pri lôžku pacienta). Sociálna rehabilitácia sa môže vykonávať ambulantne (v domácom prostredí, vrátane chráneného bývania, v denných aktivačných centrách, v Centrách sociálnej a pracovnej rehabilitácie v rámci komunitných služieb), resp. inštitucionálne (napr. v Národnom rehabilitačnom centre, v Domovoch sociálnych služieb). Komunitná rehabilitácia „Hlavným cieľom komunitnej rehabilitácie je zabezpečiť, aby postihnuté osoby boli schopné maximalizovať svoje fyzické a mentálne schopnosti, mali prístup k pravidelným službám a príležitostiam a dosiahli úplnú integráciu v rámci svojich komunít a spoločností. Tieto ciele sa odvíjajú od širšej koncepcie rehabilitácie, ktorá zahrňuje rovnosť možností a komunitnú integráciu. V podstate sa komunitná rehabilitácia zaoberá tým, že postihnutých ľudí učí novým zručnostiam a ako maximalizovať ich momentálne zručnosti a schopnosti, ako aj tým, že pomáha komunite pochopiť, že postihnutí ľudia môžu byť aktívnymi a rovnocennými členmi svojich komunít.“ (Twible a Henley, 1993) Sociálna rehabilitácia je dôležitá forma podpory zdravotnej a sociálno – právnej uvedomelosti zdravotne znevýhodnených občanov a jednou z mála možností podpory ich rodinných príslušníkov. Je zároveň aj spoločenskou a kultúrnou formou rozvoja a motivačno – stimulačným prostriedkom v procese sebaprijatia a sebaakceptácie zdravotne znevýhodnených. Očakávaný prínos aktivít v oblasti sociálnej rehabilitácie je: · dosiahnutie čo najvyššieho možného stupňa samostatnosti občanov s telesným a ťažkým telesným postihnutím · aktivizácia vnútorných schopností občanov s telesným a ťažkým telesným postihnutím na prekonanie osobnostných dôsledkov a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia · zlepšenie sebaobsluhy a sebestačnosti ľudí s ťažkým telesným postihnutím za účelom dosiahnutia nezávislejšieho života · zlepšenie právneho vedomia a sebaobhajoby občanov s ťažkým telesným postihnutím · zlepšenie komunikačných zručnosti napr. pre účely styku s úradníkmi ÚPSVaR – odbor sociálnych vecí, ale aj hľadania a udržania si zamestnania na trhu práce · zvýšenie sebaúcty a schopnosti presadiť sa napr. na otvorenom trhu práce · naučiť žiť osobu s telesným postihnutím so svojím postihnutím |
