NROZP

Kto sú ľudia s mentálnym postihnutím?

Ľudia s mentálnym postihnutím - žiaci špeciálnych základných škôl, praktických škôl, klienti domovov sociálnych služieb, klienti chránených dielní a chránených bývaní, mladí ľudia žijúci v rodinnom prostredí. Ľudia s mentálnym postihnutím  patria k skupine občanov, ktorí vzhľadom na svoje postihnutie potrebujú pomoc a stálu podporu pre rozvoj svojich zručností a schopností. Majú ťažkosti s komunikáciou, rozhodovaním sa, riešením problémov, zvládaním konfliktov, asertívnym správaním, prijatím sociálnych rolí náležiacich veku a ich adekvátnym zvládaním, preto je potrebné trénovať ich komunikačné a sociálne zručnosti, sebapresadzovanie, samoobslužné návyky, uplatňovanie svojich práv a sebareguláciu, čo vedie k osamostatňovaniu, sebarealizácii a nezávislému životu.

Čo ich ovplyvňuje?

Ľudia s mentálnym postihnutím patria medzi najzraniteľnejšie a najstigmatizovanejšie skupiny. Pokiaľ chceme hovoriť o integrácii, či inklúzii ľudí s mentálnym postihnutím, musíme si uvedomiť, že ide o skupinu, ktorá je segregovaná prakticky od narodenia. Náš vzdelávací systém nie je nastavený tak, aby v ňom bol priestor aj pre ľudí s mentálnym postihnutím a iba vo výnimočných prípadoch sa takýmto ľuďom podarí zamestnať na otvorenom trhu práce. Táto segregácia do značnej miery spôsobuje aj ich zlyhanie v bežnom živote, keďže im nie je umožnené získavať a osvojovať si štandardné životné zručnosti potrebné na riešenie konfliktov, sebapresadzovanie, či na vytváranie a udržiavanie vzťahov. Tieto dôležité zručnosti bežne človek získava práve interakciou v prostredí svojich rovesníkov, kontaktom s reálnym sociálnym prostredím a riešením problémových situácií, ktoré vznikajú v otvorenom  - nechránenom prostredí.

• partnerské, finančné problémy súvisiace s nezamestnanosťou, stres spôsobovaný psychickým prežívaním zdravotného postihnutia atď.)

Ako ukázali výskumy, ľudia s mentálnym postihnutím sú skupinou, ktorá má so zamestnanosťou najväčšie problémy. Napriek tomu, že sú tu pre nich rôzne možnosti, ako by mohli využiť svoj potenciál, často sú diskriminovaní a väčšina zostáva nezamestnaná. Neexistujúce kontakty s externým prostredím, neschopnosť zamestnať sa spôsobujú, že ľudia s mentálnym postihnutím väčšinu života prežijú v kruhu svojich najbližších, v kruhu priateľov z domovov sociálnych služieb. Tým, že im nie je dovolené aktívne riešiť svoj život, sú odkázaní na neustálu podporu a pomoc ostatných, predovšetkým rodičov a odborný personál v domovoch sociálnych služieb.

Psychické prežívanie vlastného postihnutia je u ľudí s mentálnym postihnutím špecifickou záležitosťou. Sú takí, ktorí sú si postihnutia vedomí a sú s tým stotožnení, bez nepríjemných dôsledkov na vlastnom postihnutí. Viac je takých, ktorí sú si postihnutia vedomí, a vnímajú sa menejcenne, majú nižšie sebavedomie. A je tu i veľká skupina ľudí, ktorí si svoje postihnutie neuvedomujú a tento stav zostáva nezmenený do konca ich života. Mnoho ľudí s mentálnym postihnutím o svojich ťažkostiach vie, ale vedome ich popiera.

Postoj spoločnosti k ľuďom s mentálnym postihnutím.

Vyčleňovanie spôsobuje aj neznalosť širšej verejnosti a jej neschopnosť adekvátne sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím. Prevláda ľútosť a prílišná ochrana. Nepoznajú dostatočne schopnosti a zručnosti ľudí s mentálnym postihnutím, čo ešte zväčšuje bariéru  medzi oboma stranami. Toto veľmi negatívne vplýva predovšetkým na akceptovanie takýchto ľudí ako pracovnej sily. Prácu – zamestnanie pritom možno považovať za jeden z vrcholov integrácie človeka do spoločnosti a prebratia zodpovednosti za vlastný život.

Rodičia ľudí s mentálnym postihnutím a iní dôležití dospelí v ich živote sú kvôli bariére medzi ľuďmi s mentálnym postihnutím a širokou verejnosťou často frustrovaní, nahnevaní, či dokonca vystrašení. Dennodenne sú konfrontovaní s problémami, ktorým musia čeliť ich deti (nemôžu získať potrebné vzdelanie, nemôžu sa zamestnať, sú neúspešní vo vzťahoch,...). Tak je pravidlom, že aj mnohé rodiny sa postupom času dostávajú do istého stupňa izolovanosti a uprednostňujú kontakty s rodinami, kde majú takisto člena s mentálnym postihnutím.

• Čo je možné poskytovať pre ľudí s mentálnym postihnutím?

V zmysle zákona o sociálnych službách č. 448/2008 je možné poskytovať v rámci sociálnej rehabilitácie odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Ďalej je sociálna rehabilitácia chápaná aj ako nácvik používania pomôcky, nácvik prác v domácnosti, nácvik priestorovej orientácie a samostatného pohybu, výučba písania a čítania Braillovho písma a sociálna komunikácia.

Pre cieľovú skupinu ľudí s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia tak, ako je popísaná v zákone o sociálnych službách (vynímajúc nácvik Braillovho písma, pokiaľ predpokladáme, že nemajú pridružené i zrakové postihnutie). Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu. Takúto sociálnu rehabilitáciu je potrebné poskytovať kontinuálne, nie je to otázka krátkodobého tréningu. Ľudia s mentálnym postihnutím totiž potrebujú vzhľadom k svojmu postihnutiu podporovať svoje schopnosti a zručnosti neprestajne, nakoľko po čase môžu prirodzene zabudnúť i to, čo sa už naučili. Nevraviac o tom, že spoločnosť kladie na ľudí stále väčší tlak, aby sa zdokonaľovali a získavali stále nové zručnosti – ľudia s mentálnym postihnutím nie sú výnimkou a s ostatnou populáciou túžia držať krok...  

Ľudia s mentálnym postihnutím potrebujú najmä:

a)       rozvíjanie:

• komunikačných zručností: hovoriť k veci, obsahovo zrozumiteľne, pragmaticky, vytvoriť primeraný očný kontakt, ovládnuť nevhodné prejavy verbálnej i  neverbálnej komunikácie,

• základných sociálnych zručností: počúvať iných, poradiť, nadviazať rozhovor, vyjadriť názor a pod.,

• rozvinutých sociálnych zručností: požiadať o pomoc, ospravedlniť sa, prijať chybu, uvedomiť si chybu, byť k sebe kritický,

• zručností rozhodovania sa: vybrať si z viacerých alternatív tú najvhodnejšiu, zvažovať riziká spojené s rozhodnutím a pod.,

• zručností spojených s riešením problému: nájsť príčinu problému, hľadanie riešení, aplikácia riešenia do praxe,

• zručností spojených s plánovaním: vytýčiť si cieľ, plánovať kroky k jeho dosiahnutiu, postupná realizácia krokov, hľadanie príčin neúspechu.

b)      vzdelávanie v oblasti:

• Denné správy

• Informácie pre spotrebiteľov

• Práva, zákony a povinnosti

• Informácie o sociálnych službách, dávkach štátnej sociálnej podpory, dôchodkovom zabezpečení a pod.

• Informácie o možnostiach využitia voľného času

• Informácie o verejnej doprave

• Informácie o situáciách, ktoré ostatní riešia bez cudzej pomoci,

• Informácie o rozmanitých formách správania, ktoré si nevedia spontánne, nápodobou osvojiť

• Informácie o intímnych sférach života

• Informácie o dôležitých predpisoch a opatreniach, dotýkajúcich sa ich každodenného života

Ako sa poskytuje sociálna rehabilitácia pre ľudí s mentálnym postihnutím?

Vhodná forma poskytovania sociálnej rehabilitácie pre ľudí s mentálnym postihnutím je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale i semináre, sústredenia, či pobytové aktivity (pobytová forma). Je pri tom možné používať nasledovné metódy:

• Hry. Ich veľkou prednosťou je, že môžu skupinu stmeľovať. Sú zábavné a minimalizujú napätie. Majú svoje pravidlá, povzbudzujú k sebakontrole a k spolupráci, verbálnemu a primeranému fyzickému kontaktu. Vhodne zvolená hra môže podporiť ľudí s mentálnym postihnutím v chápaní takých abstraktných pojmov, akými sú dôvera a kooperácia. Hry taktiež pozitívne pôsobia na sociálne správanie ľudí s mentálnym postihnutím a majú motivačný charakter.

• Diskusie. V diskusii sa vyžaduje vyjadrenie viac ako len jedného pohľadu na vec. Vyžaduje, aby boli diskutujúci pripravení vyjadriť opačný názor, než má niekto druhý a následne boli schopní odpovedať na odlišné vyjadrenia než sú tie ich. Skupina sa tak naučí uvažovať premyslenejšie, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity, názory, skúsenosti. Medzi najčastejšie patria kruhové a panelové diskusie. Môžu sa realizovať v rámci celej skupiny, ale i v menších skupinkách. Kľúčovým je výber témy zaujímavej pre účastníkov stretnutia a jej vhodné predstavenie. Zásadou je akceptácia všetkých názorov, prípadne i možnosť nevyjadriť sa.

• Brainstorming. Chrlenie myšlienok tak rýchlo, ako je to možné, bez toho, že by sme sa zamýšľali nad ich hodnotou, je jedna z posledných aktivizujúcich metód rozbiehajúcich diskusiu v skupine. Pri brainstormingu ide predovšetkým o množstvo myšlienok, získanie kreatívnych, originálnych nápadov. Táto aktivita dáva možnosť vyjadriť sa každému. Analýza jednotlivých myšlienok prebieha až po vyčerpaní všetkých nápadov. U ľudí s mentálnym postihnutím je potrebné túto techniku dlhodobejšie trénovať, pretože niekedy jej voľnosť spôsobuje i produkciu veľkého množstva informácií nijako nesúvisiacich s témou.

• Dotykové aktivity. Dotyky dokážu zázraky a môžu urobiť ľudí šťastnejšími. I obyčajné potrasenie rukou môže mať priam zázračné účinky. Treba však s nimi zaobchádzať veľmi opatrne a rešpektovať osobný priestor každého z účastníkov. Dotyky však môžu zblížiť a vytvoriť kladné, priateľské citové väzby medzi účastníkmi.

• Rozprávanie a načúvanie. Prostredníctvom tejto aktivity si ľudia s mentálnym postihnutím navzájom dávajú, ale i odovzdávajú spätné reakcie na seba navzájom. Cieľom je sprostredkovať im slobodu vo vyjadrovaní ich myšlienok, pocitov a podporiť ich v akceptovaní názorov a pocitov iných. Ľudia s mentálnym postihnutím sa rozprávaním a načúvaním učia byť vnímaví, prístupní kritike, otvorení zmenám.

• Hranie rolí. Dramatizácia situácie umožňuje vyjadriť i tie najtajnejšie skryté pocity, prediskutovať problém, praktizovať empatiu, skúšať nové správanie, zobraziť sociálne problémy a dynamiku skupinovej interakcie. Taktiež zdôrazňuje dôležitosť neverbálnych emocionálnych odpovedí. Pre niektorých však môže byť ťažké vystúpiť zo svojej roly a hrať rolu inú, nakoľko si táto technika vyžaduje určitú dávku fantázie. Avšak i pre ľudí s mentálnym postihnutím je táto aktivita dostupná a v praxi sa s obľubou využíva.

• Relaxačné techniky. Aj pri sociálnej rehabilitácii sa s obľubou využíva relaxácia upravená kapacitám účastníkov stretnutia. Jej cieľom je reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie či navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie, ale i koncentrácia. Relaxácia musí byť vedená lídrom, ktorý by mal mať potrebné odborné predpoklady a skúsenosť. Jej realizácia v skupine si vyžaduje dlhodobejší zácvik a toleranciu voči tým, ktorí nie sú schopní v celom rozsahu spĺňať všetky inštrukcie.

Kde a v akých zariadeniach, inštitúciách sa môže poskytovať sociálna rehabilitácia pre ľudí s mentálnym postihnutím?

Pokiaľ má občianske združenie možnosti a dobré podmienky pre vykonávanie sociálnej rehabilitácie, osvedčila sa práve vyššie spomínaná forma ambulantná a pobytová. Ambulantne je to riešené dochádzaním účastníkov s postihnutím na pravidelné sociálno-rehabilitačné skupinové stretnutia, pobytovo sa osvedčili rekondično-integračné a rekondično-rehabilitačné pobyty, ale i víkendové semináre.

• Kde sa všade ešte môže poskytovať sociálny rehabilitácia v akých zariadeniach (napr. rozličných rehabilitačných strediskách v kúpeľoch, alebo iných zariadeniach pre konkrétne zdravotné postihnutia)

Sociálnu rehabilitáciu je možné poskytovať všade tam, kde je o ňu záujem. Vzhľadom k potrebným podmienkam sa ako vhodné javia zariadenia (napr. DSS), ale i školy, občianske združenia, rôzne centrá – potrebné je mať priestor a človeka, ktorý je odborne spôsobilý sociálnu rehabilitáciu vykonávať.

• Čo sa na to používa, aké pomôcky, nástroje, formy sa na to využívajú atď.

Rôzne druhy aktivít, ktoré je možné pri sociálnej rehabilitácii ľudí s mentálnym postihnutím použiť, sú popísané vyššie.

Okrem ľudí s mentálnym postihnutím sa stretnutí zúčastňuje líder skupiny (človek, ktorý vykonáva sociálnu rehabilitáciu) a jeden alebo viac asistentov. Líder a asistent podporujú sebaobhajcov v ich práci - zaznamenávajú názory jednotlivých účastníkov, pokiaľ to je potrebné, usmerňujú diskusiu, ponúkajú problémy, k riešeniam ktorých by sa malo stretnutie dopracovať. Líder reflektuje priania a potreby účastníkov skupiny a podriaďuje im svoje predstavy a plány.

Efektívna podpora lídra/asistenta by sa mala riadiť niekoľkými jednoduchými zásadami:

• Využívať jednoducho písané texty s podporou obrázkov a fotografií.
• Sprehľadniť podporné texty. Užívať väčší typ písma.
• Vyčkať na odpoveď. Neprerušovať.
• Hovoriť jednoducho (bez žargónu, odborných slov).
• Vytvoriť ovzdušie akceptácie.
• Vnášať do stretnutí myšlienku zmysluplnosti.
• Vytvárať realistické ciele.
• Uvedomiť si, že vlastné životné skúsenosti sú pravdepodobne veľmi odlišné od skúsenosti ľudí, ktorých podporuje.
• Uvedomiť si, že ľudia s mentálnym postihnutím majú mať rovnakú šancu riskovať a mýliť sa ako každý iný.

Aké podmienky zahŕňajú sociálnu rehabilitáciu pre ľudí s mentálnym postihnutím?

Na zabezpečenie sociálnej rehabilitácie je potrebné vytvoriť vhodné prostredie na pravidelné stretávania sa (pokiaľ sa aktivity nerobia v teréne – na pobytoch, víkendoch, kedy sa tvorí osobitný rozpočet), čo znamená prevádzkové náklady, náklady na zabezpečenie techniky, komunikačné náklady, mzdové náklady, resp. náklady na odmenu, pokiaľ ide o externý odborný personál.

• aké vzdelanie, resp. zručnosti by mal mať človek, ktorý vykonáva soc. rehabilitáciu atď.

Vhodné je najmä vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce, psychológie a pod. Pokiaľ však nemá človek príslušné vzdelanie, môže sa vyškoliť a naučiť sa, ako poskytovať sociálnu rehabilitáciu.

Čo sa týka vlastností a zručností, nevyhnutnou súčasťou charakteristík dobrého lídra by mal byť individualizovaný a diferencovaný prístup k ľuďom s mentálnym postihnutím, poznanie a spolupráca s klientom a jeho okolím, rešpektovanie noriem a hodnôt prostredia, z ktorého klienti pochádzajú a samozrejme, empatia, flexibilita a tvorivosť. Sú tu však aj ďalšie charakteristiky, ktoré by líder / asistent mal spĺňať:

• Mal by byť stotožnený so svojou vedúcou pozíciou. Mal by byť zrelou osobnosťou, nemal by do diania skupiny prenášať svoje problémy, svoju rolu v skupine by mal brať zodpovedne. Na druhej strane by mal vedieť ustúpiť v prípade potreby do pozadia a nepresadzovať sa na úkor ostatných. Dominantnými by počas stretnutia mali byť samotní ľudia s mentálnym postihnutím.

• Mal by byť schopný navodiť príjemnú atmosféru, pri ktorej  sa samostatní členovia skupiny cítia príjemne, nerušene, bez strachu a komunikačných bariér.

• Mal by mať dobré komunikačné schopnosti, ktoré sa prejavia ako vo verbálnej, tak i neverbálnej komunikácii. To znamená, že by mal udržiavať očný kontakt, adekvátne neverbálne komunikovať (usmievať sa, prikyvovať, dodržiavať primeraný telesný odstup, vhodne využívať signály posturiky – komunikácie prostredníctvom tela, haptiky – hmatu a pod.). Aj vo svojom verbálnom prejave by mal dodržiavať určité zásady, medzi ktoré patrí napríklad: sumarizácia toho, čo druhá osoba vyjadrila; využívanie otvorených otázok dávajúcich priestor pre vyslovenie väčšieho množstva informácií a názorov; opakovanie kľúčových slov, ktoré účastníci najčastejšie používajú v diskusiách; oslovovanie sebaobhajcov krstným menom; povzbudzovanie k diskusii menej aktívnych členov skupiny. Vhodné je, aby sa líder nepresadzoval v diskusiách, nerozprával príliš veľa, čo by mohlo zmonopolizovať diskusiu. Taktiež by nemal prerušovať sebaobhajcov, pokiaľ sa vo svojom prejave držia myšlienkovej línie debaty. Počas rozhovorov si žiada príklady, pýta si viac informácií, no otázky nekladie agresívnym a útočným spôsobom.

• Mal by dať vedieť najavo, že všetky príspevky ľudí s mentálnym postihnutím sú hodnotné, aj keď sa na prvý pohľad môžu zdať nepodstatné, irelevantné.

• Mal by sa snažiť o čo najpresnejšiu interpretáciu toho, čo sa ľudia s mentálnym postihnutím snažia vyjadriť.

• Mal by spolupracovať so supervízorom. Supervízia môže poskytnúť lídrovi mnoho cenných informácií.

• Neustály sebarozvoj, sebavzdelávanie, čerpanie nových informácií by mali byť pre lídra samozrejmosťou. Dobrý líder by mal mať v sebe neustálu túžbu po sebazdokonaľovaní v prospech ľudí, ktorých podporuje, mal by čerpať vedomosti a poznatky z oblasti pedagogiky a psychológie, sledovať nové trendy podpory a stimulácie ľudí s mentálnym postihnutím, spolupracovať s kompetentnými organizáciami, inštitúciami, odborníkmi. Mal by sa učiť zo skúseností nielen iných, ale i vlastných, reflektovať svoju prácu a vytvárať nové postupy, skúšať nové techniky a overovať si ich v spolupráci s klientmi a následne vhodne aplikovať a odovzdávať svoje poznatky iným kolegom. Líder by mal byť taktiež schopný prijať kritiku i pochvalu, mal by reagovať na spätnú väzbu účastníkov stretnutí a ich okolia, pretože tá je veľmi hodnotným zdrojom informácií.

• Mal by používať jazyk zrozumiteľný ľuďom s mentálnym postihnutím, to znamená jednoducho a zrozumiteľne vyjadriť vlastné myšlienky, nepoužívať slang, odborné výrazy. Vždy by si mal overiť, že jeho inštrukcie boli správne pochopené.

• Mal by byť trpezlivý. Neočakáva úspech hneď, nesnaží sa nič urýchliť či „preskočiť“.

Ďalšie informácie o sociálnej rehabilitácií pre ľudí s mentálnym postihnutím.

Sociálna rehabilitácia ľudí s mentálnym postihnutím nie je len otázka pár stretnutí s odborníkom. Pokiaľ má splniť svoj účel, je potrebné stretávať sa kontinuálne, v zmysle celoživotného vzdelávania. Veľmi dôležité je uvedomiť si aj to, že dobré výsledky zaručuje nielen práca so samotným človekom s mentálnym postihnutím, ale aj práca s jeho rodinou prípadne iným blízkym okolím, v ktorom sa človek s MP pravidelne pohybuje. Pokiaľ ho totiž jeho prostredie nepodporuje, nepadajú snahy o jeho sociálnu rehabilitáciu na úrodnú pôdu. Preto v rámci sociálnej rehabilitácie treba pracovať aj s rodičmi/opatrovníkmi...