(§ 32 zákona)
Sprostredkovanie zamestnania je činnosť zameraná na:
Sprostredkovanie zamestnania zabezpečujú okrem ÚPSVaR aj pracovné agentúry a agentúry podporovaného zamestnávania alebo subjekty, ktoré vykonávajú začleňovanie znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie na trh práce.
Občan sa uchádza o sprostredkovanie zamestnania na ÚPSVaR, v ktorého územnom obvode má trvalý pobyt.
Na sprostredkovanie konkrétneho pracovného miesta nie je právny nárok.
(§ 13 zákona)
Uchádzačom o zamestnanie so zdravotným postihnutím poskytujú úrady mimo iných tieto služby:
V súvislosti so zamestnávaním občanov so zdravotným postihnutím úrady práce ďalej:
(§ 8 zákona)
Znevýhodnený uchádzač o zamestnanie je mimo iných uchádzač o zamestnanie, ktorý je:
a) občan so zdravotným postihnutím,
b) občan, ktorý má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 20 %, ale najviac o 40 %,
c) občan, ktorý stratil schopnosť vykonávať svoje doterajšie zamestnanie zo zdravotných dôvodov a nie je občan so zdravotným postihnutím.
(§ 6 zákona)
Uchádzač o zamestnanie je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať a hľadá zamestnanie (rozumie sa tým i hľadanie možnosti vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť) a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej ÚPSVaR). Počas zaradenia do evidencie občan nesmie byť zamestnaný a nesmie vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, pričom povolené je vykonávanie zárobkovej činnosti na základe dohody, ak zárobok z takejto činnosti nepresiahne 65 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu (v súčasnosti sumu 3 500Sk) mesačne, zvýšenú o príslušné úhrady preddavku na poistné na zdravotné poistenie a poistného na sociálne poistenie platené zamestnancom a preddavku na daň z príjmov. Skutočnosti o výške mzdy alebo odmeny preukazuje uchádzač o zamestnanie za uplynulý kalendárny mesiac v termíne určenom úradom.
Od uchádzača o zamestnanie sa očakáva, že chce pracovať a hľadá prácu. Nepostačuje napr. pre splnenie nároku na poskytnutie príspevku na úhradu nákladov spojených s rekvalifikáciou prihlásiť sa na ÚPSVaR a pasívne čakať, kým neubehne obdobie stanovené na jeho poskytnutie. Príspevky poskytujú úrady až následne, keď sa preukáže, že nie je možné uchádzača umiestniť na voľné pracovné miesto.
(§ 9 ods. 1 , § 72, § 72b zákona č. 5/2004 o službách zamestnanosti, § 71, § 263, § 263a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení)
Občanom so zdravotným postihnutím je občan uznaný za invalidného občana podľa § 71 zákona č. 461/2003 Z. z.o sociálnom poistení; Občan je invalidný, ak pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.
Oproti predchádzajúcemu stavu sa za občana so zdravotným postihnutím nepovažuje občan, ktorý má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 20 %, ale najviac o 40 %, takýto občan sa však naďalej považuje za znevýhodneného uchádzača o zamestnanie, pokiaľ sa zaeviduje na úrade práce. .
Podľa prechodných ustanovení zákona o sociálnom poistení (§ 263a ods. 12) pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poberateľa čiastočného invalidného dôchodku priznaného podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 je 50 % a poberateľa invalidného dôchodku priznaného podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 je viac ako 70 %.
Doplňujúcimi ustanoveniami zákona sa umožňuje, aby na prechodné obdobie boli za občana so zdravotným postihnutím považovaní i tí občania, ktorí po preskúmaní invalidity už nie sú invalidnými občanmi a občania, u ktorých sa po dosiahnutí dôchodkového veku ich poberaný invalidný dôchodok považuje za starobný dôchodok.
Občan so zdravotným postihnutím preukazuje invaliditu a percentuálnu mieru poklesu svojej schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť z dôvodu telesnej poruchy, zmyslovej poruchy, duševnej poruchy alebo poruchy správania rozhodnutím Sociálnej poisťovne alebo posudkom útvaru sociálneho zabezpečenia. Pritom je potrebné rozlišovať dva prípady:
Poznámka:
Invalidita príslušníkov „silových“ rezortov sa posudzuje podľa zákona č.328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, podrobnosti tu neuvádzame.
Ing. Milan Měchura
Zrejme nikto nepochybuje o význame práce, osobitne platenej práce, pre život človeka. Mať prácu, zamestnanie je, podľa Wallisa Goelena (2005) z DG pre zamestnanosť, sociálne veci a rovnosť príležitostí Európskej komisie "... najlepší spôsob integrácie do spoločnosti; práca dáva človeku status, dôstojnosť, zamestnancovi so zdravotným postihnutím umožňuje žiť naplno a nezávisle s primeraným príjmom". Zamestnanie otvára cestu k nezávislosti. Prostredníctvom zamestnania získajú občania so zdravotným postihnutím určitý príjem, z ktorého si môžu hradiť životné náklady.
Každý človek je nútený riešiť počas svojho života mnohé problémy súvisiace nie len s jeho osobným životom, ale aj s jeho pracovným uplatnením v spoločnosti. Ako zdravý, tak aj zdravotne postihnutý jedinec potrebuje na ich riešenie množstvo síl a niekedy sa neobíde bez pomoci svojho okolia.
Vo všeobecnosti zdravotne postihnutí ľudia tvoria mimoriadne ohrozenú a znevýhodnenú skupinu na trhu práce. Po roku 1989 sa problém nezamestnanosti nevyhol ani občanom so zdravotným postihnutím. Aj ich zastihli dôsledky trhového hospodárstva a už nie je samozrejmosťou, aby občania so zdravotným postihnutím mali zamestnanie. K zdravotnému postihnutiu pribudli ďalšie faktory, ktoré sťažujú ich uplatnenie na trhu práce.
Téma časopisu je úzko zameraná na problematiku zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím, problematika iných skupín nezamestnaných osôb v nej nie je riešená. Je určená zdravotne postihnutým občanom ktorí našli v sebe odvahu riešiť svoju nepriaznivú sociálnu situáciu a zamestnávateľom, ktorí majú záujem zamestnávať túto skupinu občanov. Nájdu v nej odpoveď na otázky, kto sa pre potreby zamestnanosti považuje za občana so zdravotným postihnutím, prečo je dobré zaevidovať sa na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, s čím musia počítať po prihlásení sa do tejto evidencie, aké podporné nástroje pre ich zamestnávanie pozná súčasná legislatíva, kto im pri hľadaní zamestnania môže pomôcť, aké nástroje aktívnej politiky trhu práce môžu využívať zamestnávatelia, ...
Informácie o zamestnávaní vychádzajú z právneho stavu platného k 1. októbru 2008.
Systematická starostlivosť o deti s autizmom v Rakúsku – Viedenský model
Spracovala: Mgr. Katarína Šelestiaková
Začiatkom 70 rokov sa v Rakúsku čoraz viac dostávala do popredia potreba vytvorenia kvalitnej systematickej starostlivosti pre deti s autizmom. Vznikla metóda, ktorá je spojením systému hrania a systému, ktorý sa zameriava na ovplyvňovanie správania. Ide v nej o zabudovanie detských hier do účelných činností. Vznik tejto metódy bol východiskom pre koncepciu umožňujúcu úplnú starostlivosť od detstva po dospelosť, tzv. „Viedenský model“, popisuje vznik Viedenského modelu PhDr. Katarína Kúdelová, v príručke Profilovanie pomoci autistom a ich rodinám, príprava odborného personálu.
Celoživotné vzdelávanie v krajinách EÚ
Spracovala: Mgr. Katarína Šelestiaková
Pod pojmom celoživotné vzdelávanie je v krajinách EÚ označované vzdelávanie počas celého života. Zahŕňa vzdelávanie občanov v predproduktívnom, produktívnom aj poproduktívnom veku života. Prečo je celoživotné vzdelávanie dôležité, na čo je zameraná vzdelávacia politika, o cieľoch vzdelávania v nezamestnanosti, ako aj o návrhu stratégie celoživotného učenia v Európskej únii sa dozviete v nasledovnom článku:
http://www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/4799C3270EAB53F6C1256E3C00344385/$FILE/Zdroj.html
Iniciatíve sa medze nekladú, alebo, ako to funguje v Rusku
Spracovala: Mgr. Katarína Šelestiaková
Ľudia so zdravotným postihnutím sú v každej krajine. A problémy s ich vzdelávaním tiež. Každý sa s nimi vyrovnáva podľa svojich možností a schopností. Niekto iba čaká, čo sa bude diať, iný sa snaží vynaložiť iniciatívu a hľadá riešenia aktívne, aj keď často ide hlavou proti múru. Niekedy si to ani neuvedomíme, ale stačí naozaj málo k tomu, aby sa niečo zmenilo. Možno stačí prestať smutne sedieť so založenými rukami, odložiť sebaľútosť a sťažnosti, nájsť ľudí, ktorí majú rovnaký alebo podobný problém, dať hlavy „do kopy“ a niečo vyhútať. A že to niekedy naozaj funguje dokázali aj aktivisti v Rusku. Možno ich už prestalo baviť pozerať sa na diskrimináciu, s ktorou sa ľudia s postihnutím stretávajú na každom kroku, možno im bolo ľúto detí a mladých ľudí, ktorí museli strpieť situácie, ktoré nie sú primerané ľudskej dôstojnosti. Nech už bol dôvod akýkoľvek, jedno je isté. Ich snaha neostala bez odozvy a pomaly začínajú zbierať to povestné ovocie.