Viera Králiková

Divadlo Teatro Wustenrot sa zasa raz premenilo na arénu zábavy, tanca a spevu. Tentoraz ale stoličky z hľadiska takmer zmizli a na pódiu neboli divadelné rekvizity. Trónil tam DJ, ktorý určoval rytmus noci a  premietal šialené projekcie s textom práve hranej hudby.

Repová Hilda  ILCO klub Trnava

Pred viac ako polstoročím v roku 1950, môj starý otec ťažko ochorel, podstúpil šesť operácií. Postupne bol operovaný v Bratislave, Nitre, Nových Zámkoch. Jeho zdravotný stav sa však  nezlepšoval, a preto už ako štyridsaťsedemročný sa stal colostomikom. V tom čase  som nebola ešte na svete, až o pár rôčkov neskôr. Starý otec žil so stómiou (vývodom z čreva) sedemnásť rokov. Keď som mala dvanásť rokov, chodila som do Bratislavy a Nitry, vyberať zdravotné pomôcky do lekárne, v tej dobe to boli obyčajné igelitové sáčky, opasok, gumenná  fľaša. Chorobu starého otca som si vtedy ešte neuvedomovala, ťažko sa s ním komunikovalo, nakoľko bol hluchonemý. Čas letel, priletel rok 1978, keď aj moja stará mama sa stala colostomičkou. Keďže stará mama bývala u syna ( môj ho strýca), a mala i veľmi slabý zrak, ktorý  jej  nedovoľoval  samostatne sa pohybovať, a ja som v tom  čase mala malé deti, preto našich stretnutí bolo menej.

Lívia Kalmárová

V živote mentálne postihnutých ľudí je ešte stále mnoho prekážok v rozvíjaní ich schopností, talentu a nadania. Aj keď sme mnohí presvedčení, že veľká väčšina ľudí s mentálnym postihnutím  je talentovaná a schopná tvoriť,  nevieme im  často ponúknuť adekvátne podmienky na umelecké vzdelávanie. Veľa sa diskutuje o integrácii znevýhodnených detí do základných škôl, ale si často neuvedomujeme, že základné umelecké vzdelávanie je v súčasných školských podmienkach  na periférii záujmu zainteresovaných. Je to veľká škoda, lebo máme  mnoho dôkazov, že práve tieto  hendikepované deti sa dokážu s neobyčajnou usilovnosťou naučiť spievať, hrať na rôznych hudobných nástrojoch, kresliť, maľovať, hrať divadlo, tancovať a keď sa im venuje patričná pozornosť, dosahujú výnimočné výsledky. Umelecké aktivity a prezentáciu týchto detí verejnosť obyčajne prijíma s uznaním a  veľkým rešpektom, čo môže výrazne kvalitatívne ovplyvniť ich socializáciu a následnú integráciu do intaktnej spoločnosti.

Mgr. Jozef Rigo

• špeciálny pedagóg - SOŠ, OU a ŠI pre žiakov so sluchovým postihnutím, Koceľova 26, Bratislava.
• odborný asistent -  PdF UK na katedre špeciálnej pedagogiky v oddelení pedagogiky sluchovo postihnutých.

Napísala francúzska nepočujúca herečka

Emmanuelle Laboritová vo svojej autobiografickej knihe Tichý výkrik.

Peter Fašung, predseda ZRaPHSD

Hluchoslepotaje kombinované  postihnutie zraku a sluchu, ku ktorým sa môže pridružiť aj telesné, mentálne či iné postihnutie. Toto kombinované postihnutie nie je súčtom hluchoty a slepoty, je to iná kvalita, ktorá si vyžaduje úplne iný prístup ako u človeka, ktorý je len nevidiaci alebo nepočujúci.  Hluchoslepota si  vyžaduje celoživotnú starostlivosť za účelom udržania získaných a nadobudnutých zručností. Ak sa hluchoslepému človeku nedostane špeciálnej pomoci, ostáva v izolácii, nie je schopný komunikovať, nedostávajú sa k nemu informácie, nerozvíja sa a ostáva väzňom vo svojom vlastnom svete.  Európsky parlament v apríli 2004 oficiálne uznal, že hluchoslepota je samostatné postihnutie a že hluchoslepí ľudia majú tie isté práva ako ktorýkoľvek európsky občan. Patrí tam aj právo na asistenciu, ktorá je potrebná na prístup k informáciám a množstvu každodenných aktivít.

Spracovala: Mgr. Silvia Kubanková        

Každý klient má vypracovaný individuálny plán rozvoja schopností, zručností, záujmov a to podľa toho, čo klient dokáže a môže sa naučiť. Nezameriavame sa na to, čo klient určite nedokáže a ani nepredpokladáme, že by niekedy dokázal. Tento plán je zostavený za pomoci celého tímu (koordinátorky bývania, bytových asistentov, prípadne osobných asistentov, rodiny). Všímame si u klienta jednotlivé kvality života: emocionálnu stránku – jeho prežívanie, medziľudské vzťahy,  záujmovú oblasť, osobnostný rozvoj, uspokojovanie potrieb a iné.

Spracovala: Mgr. Silvia Kubanková        

Chránené bývanie v zmysle zákona o sociálnej pomoci je definované ako zariadenie, v ktorom je možné poskytovať bývanie a dohľad občanovi so zdravotným postihnutím. Tento občan musí byť schopný viesť samostatný život s pomocou inej osoby. Dohľad je sledovanie správania a činnosti občana, ktorému sa poskytuje starostlivosť v zariadení chráneného bývania. Príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vydá na žiadosť žiadateľa o služby v chránenom bývaní posudok, podľa ktorého posudzovaný občan je schopný žiť v zariadení chráneného bývania. Toľko litera zákona.

Spracovala: Katarína Šelestiaková

Ani oblasti zdravotných a gynekologických služieb nie sú prispôsobené ženám s postihnutím. Zariadenia sú buď pripravené na ženy, alebo postihnuté osoby, ale ich služby a pomoc nie sú orientované a prispôsobené faktu, že ich môže navštíviť „žena s postihnutím“. Sexuálne, fyzické a psychické násilie sa podstatne častejšie vyskytuje u žien s postihnutím, v porovnaní so ženami bez postihnutia alebo s mužmi s postihnutím. Napriek tomu trpká realita je taká, že väčšinou je ochrana žien nedostupná a zamestnanci zariadení nie sú trénovaní na prijatie žien s postihnutím vo svojich zariadenia (Maria Nyman in: Recognising the Rights of Girls and Women with Disabilities, 2008).

PhDr.Pavla Nôtová, PhD.  - klinický psychológ

V ostatnom čase som sa niekoľkokrát zúčastnila workshopov, kde súčasťou bol aj tréning s názvom zvládanie stresu u občanov so zdravotným postihnutím (bola som lektor). Pokúsim sa v krátkosti zhrnúť, čo považujem za najdôležitejšie v súvislosti s touto veľmi rozsiahlou a dôležitou témou.

Hneď na začiatku by som rada zdôraznila, že slovo "s postihnutím" ma dráždi, a budem naďalej používať výraz so zdravotným problémom. V tejto mojej dileme je aj vyjadrený môj zásadný postoj k téme stresu (postihnutie evokuje pasívny prístup, problém skôr aktivitu -  riešenie. A tu je pes zakopaný).

Spracovala: Mgr. Juliana Ilenčíková, Mgr. Lucia Májková

Čo povedať rodine, priateľom a zamestnávateľovi?

Máte právo sa slobodne rozhodnúť, či poviete ľuďom o vašej SM. U veľa ľudí s SM nie je choroba viditeľná, a preto nevedia, či majú diagnózu oznámiť. Ak potrebujete pomoc, či už každodennú alebo príležitostnú, mali by ste vašich blízkych, v závislosti na vzájomných vzťahoch, oboznámiť s tým, že máte SM.