Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) vyprevadí v piatok 24. septembra do ulíc miest a obcí dvoj až trojčlenné tímy dobrovoľníkov. Vybaví ich tričkom, zapečatenou bielo-modrou papierovou pokladničkou, poverením na vykonávanie zbierky, a, pravdaže, množstvom malých symbolických poďakovaní v podobe drevených pasteliek s tuhami rôznych farieb. Kampaň už beží, z COVID dôvodov však organizátori počet tradičných informačných stánkov zredukovali, v čase našej uzávierky sa naň chystali Bratislava, Žilina, Martin a Poprad.

Každodenný pravidelný pohyb je neodmysliteľnou súčasťou programu pacientov s reumatickými ochoreniami. Liga proti reumatizmu na Slovensku (LPRe SR) preto v spolupráci s odborníkmi pripravila niekoľko inštruktážnych videí, ktoré vás môžu zdravým športovaním viesť. Cieľom projektu je motivovať pacientov, aby po absolvovaní hospitalizácie pokračovali v rehabilitácii aj v domácom prostredí.

Po roku strávenom v on-line sa organizátori konferencie o informačných a komunikačných technológiách pre osoby so špecifickými potrebami rozhodli záujemcov opäť pozvať do Kongresového centra Praha na osobné stretnutie. Program je naozaj bohatý: návštevníci si budú môcť vybrať z 23 prednášok a vyskúšať novinky od štyroch desiatok vystavovateľov. Jednotlivé príspevky budú zoradené do troch tematických celkov: prístupnosť webu a mobilných aplikácií, využitie informačných technológií pri vzdelávaní a zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím a technológie pre nepočujúcich používateľov, simultánny prepis a tlmočenie do českého posunkového jazyka vo všetkých prednáškových sálach sú už samozrejmosťou. Sklamaní nebudú ani tí z vás, ktorí čakajú na vyhlásenie výsledkov Ceny ČSOB Internet a můj handicap, o ktorú sa uchádzali tí, ktorí blogy, vlogy, videá, podcasty, príp. Facebook či Instagram využívajú na to, aby verejnosti priblížili, čo znamená dostať do vienka zdravotné postihnutie, či na výmenu skúseností s ľuďmi s podobným osudom.

Prázdniny, to sú nielen dobrodružstvá a huncútstva, ale i zbieranie vedomostí. Za hranice všedných dní vykročili vďaka kreativite a energii nepočujúcich organizátorov zo Snepedy mladí i tí skôr narodení aj vďaka dvom celodenným aktivitám, príjemne namixovaným zo športového, kultúrneho, vzdelávacieho i sociálneho súdka.

Posilniť integráciu ľudí s mentálnym postihnutím, pomôcť im rozvíjať schopnosť presadzovať svoje práva, nadviazať spoluprácu na rôznych úrovniach a rozšíriť ponuku edukačných materiálov v podobe zrozumiteľnej a dostupnej nielen pre ľudí s mentálnym postihnutím, ale i pre odborníkov, ktorí s nimi pracujú. To sú ciele projektu Sebaobhajovanie – šanca pre ľudí s mentálnym postihnutím V, v rámci ktorého prebiehajú pod vedením vyškolených lektorov pravidelné približne hodinové stretnutia dospelých ľudí s mentálnym postihnutím. V polovici augusta pribudla do projektového kalendára ďalšia významná udalosť, a to celoslovenský pobyt sebaobhajcov, na ktorom sa vyše štyridsiatka ľudí intenzívnejšie zamerala na tému ľudské práva a ich implementácia v praxi.

Nekonvenčný terapeut

Nepije vodu, nežmurká, na jeden nádych vydrží až štvrť hodinu a vidí aj nad hladinou. Dokáže súčasne spať aj nespať – jedna polovička mozgu odpočíva, druhá bdie a dáva pozor na nebezpečenstvo (nemôžete to nevidieť, pretože vtedy má otvorené len jedno oko). Po dvoch hodinách sa polovičky mozgu (a tým, prirodzene, aj oči) vystriedajú. Ale čím si vás isto-iste získa, je jeho večný úsmev.

Delfínoterapia

Zdroj: ZV

Pri pojme delfínoterapia sa nám v predstavách hneď vynorí síce netradičný, ale zato mimoriadne sympatický terapeut – delfín. Ide o menej konvenčnú, zato však účinnú a v poslednej dobe pre svoje nesporne priaznivé výsledky čoraz častejšie vyhľadávanú terapeutickú metódu.

Prvé seriózne zmienky o delfínoterapii pochádzajú z konca 60. rokov minulého storočia. Ich autorom je americký neurológ John Lilly, ktorý svoje pozorovania interakcií medzi morskými cicavcami a deťmi s neurologickými poruchami zhrnul v knihe Človek a delfín. Ďalším priekopníkom v tejto oblasti bol klinický psychológ Dr. Nathanson, ktorý otvoril prvé centrum delfínoterapie na Floride. V centre na Miami absolvovali v rokoch 1988 – 1997 terapeutické plávanie rôzni klienti s viac než štyridsiatimi diagnózami z 39 krajín.

Delfín pomáha ultrazvukom

Podstatou delfínoterapie je bezprostredný riadený fyzický kontakt pacienta s delfínom. Živočích počas spoločného plávania s pacientom vysiela a následne prostredníctvom vlastného biologického sonaru (melom – dutina v hornej časti hlavy) prijíma vysokofrekvenčné ultrazvukové vlnenie. Človeka si pomocou echolokácie doslova zoskenuje a v mozgu si vytvorí jeho 3D obraz. Spozná, či ste muž alebo žena, dokonca rozpozná plod v tele matky. Získa obraz tvaru, hustoty, veľkosti štruktúr ľudského tela a dokáže tak identifikovať rôzne telesné anomálie. Delfín je veľmi vnímavý, vycíti postihnuté miesta a práve na ne ono ultrazvukové vlnenie zacieli. Tým rozvibruje bunky, vďaka čomu sa zvýši telesná teplota, následne sa v dôsledku zintenzívneného prietoku krvi a limfy zlepší okysličenie a zásobenie orgánov živinami. A to je základ liečebných procesov v tele.

Ultrazvukové vlny pôsobia hlavne na nervovú sústavu – harmonizujú obidve hemisféry, čo v preklade znamená, že sa výrazne zlepší komunikácia medzi ľavou a pravou. Diagnostikou na encefalograme sa preukázal aj ďalší pozitívny efekt ultrazvukového vyžarovania, a to pokles mozgovej aktivity z frekvencie vĺn beta do hladiny vĺn alfa. Takýto stav najčastejšie zažívame počas zaspávania, s harmonizovanými hemisférami sme maximálne relaxovaní a uvoľnení a dochádza k vytváraniu nových nervových spojení a normalizácii metabolizmu. Deťom s poruchou autistického spektra sa počas alfafázy napr. zlepšujú komunikačné schopnosti, jemná a hrubá motorika, reč, sociálne väzby, zvyšuje sa schopnosť učiť sa a uvoľňujú sa spazmy. Výpočet pozitívnych účinkov však ani zďaleka nekončí. Na zoznam možno pripísať aj odbúravanie strachu, agresivity, rast sebadôvery, schopnosť dlhodobejšie sa koncentrovať, ľahšie si osvojiť hygienické a vyprázdňovacie návyky, nadviazať a udržať pred terapiou chýbajúci očný kontakt.

Analýza EEG pacienta pred a po terapii takisto poukázala na rastúci počet endorfínov, ktoré produkuje ultrazvukový efekt delfínov. Okrem toho ultrazvuk podnecuje prítok sodíka a vápnika, čo zmierňuje pocit bolesti.

Spontánna rehabilitácia

Okrem toho, že delfínoterapia významne zlepšuje vnútrobunkové prostredie, tým, že prebieha vo vodnom prostredí, výrazne pozitívne ovplyvňuje aj ochorenia nervovo-svalového aparátu. Pacient počas plávania s delfínom podstatne menej zaťažuje kĺby a zároveň spontánne rehabilituje.

Nesporné sú aj psychoterapeutické efekty terapie. Delfín je veľmi kontaktný a spoločenský živočích, svojou zvedavou ale najme priateľskou povahou podnecuje veľmi pozitívne emócie, hlavne u detí s psycho-neurologickými ochoreniami, vývojovými poruchami a duševnými traumami. Takýto vzájomný kontakt je veľmi prirodzeným a inštinktívny spôsobom nápomocný pri budovaní psychosociálnych väzieb, pri naštartovaní psychomotorických a kognitívnych procesov a duševno-emocionálnom vývoji.

Interakcia s delfínom počas terapie je veľmi silný emočný zážitok, ktorý dieťa hravou formou dostáva do lepšej psychickej pohody, zaktivizuje záujem o vonkajšie podnety a vo výsledku pomáha deťom zvládnuť úlohy rýchlejšie a efektívnejšie. Po absolvovaní terapií badať nesporné pokroky v procese vzdelávania, komunikácie, pamäti, rozvíja sa ich koordinácia, priestorová orientácia, vydržia dlhodobejšie sedieť a koncentrovať sa, dokonca pokojnejšie spia.

Delfín sa počas terapie dotýka hlavy pacienta

Zdroj: ZV

Komu dokáže delfínoterapia pomôcť?

Spektrum ochorení a porúch na indikáciu terapie je pomerne široké. Určite by sa dala odporučiť pri diagnózach ako detská mozgová obrna, autizmus, Rettov syndróm, Aspergerov syndróm, PAS, Downov syndróm, ADD, ADHD, hyperaktivita, Toriello-Carey syndróm, tuberózna skleróza, mentálne a pohybové postihnutia, poruchy učenia a pozornosti, vývinové poruchy a poruchy reči, svalová dystrofia, migrény, slinotok, zajakávanie, fóbie a úzkosti, rakovina, depresie, traumy po týraní alebo sexuálnom zneužívaní, silné agresie, chronický únavový syndróm či syndróm vyhorenia, anorexia, obsedantno-kompulzívne ochorenia. Ono na konkrétnej diagnóze vlastne ani nezáleží, podstatný je jej neurologický podklad, a ten možno identifikovať takmer pri každom ochorení či poruche. Rovnako nie je určujúci ani vek pacienta – terapiu zvládajú trojročné deti, ale i pokročilí seniori.

Za delfínmi jedine do zahraničia

Ak chcú slovenskí pacienti takúto terapiu podstúpiť, budú za ňou musieť vycestovať do zahraničia. Je to proces pomerne náročný, ale nie nemožný. Delfínoterapia sa prevádzkuje po celom svete. Známe sú centrá na Floride, v Egypte, Španielsku, Holandsku, Rusku. Slovenskí pacienti majú dobré skúsenosti s bližšími centrami v Turecku, Rumunsku a na Ukrajine. Do centier v tureckej Antálii a Kemeri a do rumunskej Constant môžu po dohode využiť pri zabezpečovaní a realizácii celej terapie pomoc renomovanej slovenskej odborníčky Zuzany Matheovej.

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

mobil: 0907 381 006

Facebook: https://www.facebook.com/delfínoterapia.sk/

Zoznámenie s delfínmi

Zdroj: ZV

Ako delfínoterapia prebieha?

V bazéne so slanou vodou s teplotou 16-20 stupňov, za účasti delfína, klienta, terapeuta a trénera delfína. Aby sa efekt delfínoterapie prejavil, mala by prebehnúť minimálne päťkrát, štandardom je desať plávaní v trvaní do 30 minút.

Klient sa pripraví a kvôli nižšej teplote vody sa oblečie do neoprénu. Plávať vedieť nemusí – dostane nadľahčovací opasok, rovnako ako terapeut a tréner. Tým klientom, ktorí hlavu sami neudržia, pomáha terapeut pridržiavaním. Po skončení plávania absolvujú klienti masáž alebo iné relaxačné doplnkové terapie, v závislosti od ponuky centra.

Prvý kontakt s delfínom je zoznamovací. Terapeut alebo dieťa mu môže hádzať loptičku, polievať ho krhličkou alebo ho len pozorovať. Do vody vstupuje vždy ako prvý terapeut, potom nastupuje delfín, ktorý dotýkaním a ultrazvukovým pôsobením stimuluje pacienta. Vrcholom a zadosťučinením pre všetkých je, keď sa pacient dokáže chytiť delfína za chrbtovú plutvu a spoločne plávajú.

Efekty liečby sa prejavujú individuálne. U niektorých klientov sú zjavné hneď po prvých plávaniach, u iných sa môžu prejaviť aj po piatich mesiacoch.

Niet nad vlastnú skúsenosť

„Vladko nerozprával, nehral sa s druhými deťmi, nekreslil, neudržiaval očný kontakt, pri zápise do školy nepoznal geometrické tvary, farby, ani abecedu,“ rozrozprávala sa Zuzana Verebová, mama deväťročného Vladka, ktorému v troch rokoch diagnostikovali autizmus.

S nepriaznivým vývojom sa však nezmierila a začala na internete hľadať nejaké možnosti. Dozvedela sa o delfínoterapii a jej pozitívnych účinkoch na deti s poruchami autistického spektra.

„Turecko vyzeralo skvelo, ale bolo pre nás veľmi drahé, to by sme si nemohli dovoliť,“ konštatuje vecne Zuzana. Našťastie sa jej podarilo objaviť Delfinárium Oskar v ukrajinskom Truskavtsi pri Ľvove (Od Prešova cca 300 kilometrov autom).

„My sme využili možnosť cestovať autobusom, ktorý pri naplnení kapacity zabezpečuje delegát pobytu,“ spomína rodáčka z Plechotíc. Zuzana po oboznámení sa s priaznivejšími finančnými a dopravnými podmienkami nezaváhala a vybrali sa so synom za delfínmi na Ukrajinu.

„Prvýkrát sme terapiu absolvovali pred troma rokmi. U Vladka nastala neuveriteľná zmena: začal rozprávať, držal očný kontakt, upokojil sa. Keď nastúpil v septembri do prvej triedy, vyučujúcich úplne prekvapil. Poznal farby, abecedu, geometrické tvary, tešila sa zo synových pokrokov spokojná mama. Navyše sa priaznivé účinky prejavili aj na imunite, pretože po delfínoterapii nebol prakticky u lekára, hoci pred tým tam chodievali pomerne často.

„Možno k tomu prispelo aj to, že neskôr zvládal plávanie aj bez neoprenu, na ktorý nepriaznivo reagovala jeho pokožka,“ vysvetľuje Zuzana.

Vladko si delfínoterapiu zopakoval aj v tomto roku a zlepšenie jeho stavu je pre jeho rodičov skutočne veľkým zadosťučinením. Je pokojnejší, komunikatívnejší, dokonca prestal ráčkovať.

Aj keď cena terapie v Truskavtsi je priaznivejšia, aj tak je stále ešte vysoká. „Keď sa k cene za terapiu pripočítajú náklady na cestu, ubytovanie, stravu, tak sme sa dostali nad úroveň 2000 eur,“ konštatuje Vladkova mama. „Je to dosť peňazí, zvlášť ak sa má terapia opakovať.“

Prvých desať plávaní zaplatili z vlastného vrecka, pri tohtoročnom pobyte sa obrátili na občianske združenie Asociácia pomoci postihnutým (APPA), kde majú prísľub preplatenia nákladov.

Vladko pláva s delfínom, držiac sa za plutvy

Zdroj: ZV

Nie je to lacné, ale ani nemožné

Na pokrytie nákladov spojených s delfínoterapiou v súčasnosti zdravotné poisťovne neprispievajú, takže ju v plnej miere hradia klienti z vlastných prostriedkov. Existuje ale niekoľko spôsobov, ako osloviť verejnosť alebo sponzorov, ktorí by na tento ozdravný pobyt mohli prispieť. Rodičia detí s postihnutím sa ukázali ako šikovní organizátori, a čo je veľkým plusom, aj zhovorčiví respondenti, preto vám prinášame niekoľko odporúčaní či tipov, ako sa dá získať aspoň časť potrebnej sumy. S prosbou o participáciu na organizovaní zbierky môžete osloviť niektorú neziskovú organizáciu, ktorá pomáha ľuďom s postihnutím. Účinnou cestou je aj založiť si vlastné občianske združenie a s pomocou priateľov takúto kampaň rozbehnúť vo vlastnej réžii. Organizácia združujúca klientov alebo opatrovateľské zariadenia môžu zvážiť požiadavku o grant. Príspevok na liečebný pobyt je úplne konkrétny spôsob, ako niekomu pomôcť a mnohí ľudia takúto myšlienku ochotne podporia.

Cenu terapie si určujú prevádzkovatelia jednotlivých centier. Z dostupných zdrojov môžeme uviesť, že cenové rozpätie sa pohybuje od 1280 do 3900 eur. V tejto cene nie sú zakalkulované náklady na prepravu, ubytovanie ani stravu v mieste pobytu.

Je nesporné, že delfínoterapia má na ľudské zdravie pozitívne účinky, zvlášť pri diagnózach, kde má konvenčná medicína (zatiaľ) svoje pevné hranice. Verme, že zdravotné poisťovne tieto fakty v budúcnosti vo svojich liečebných schémach zohľadnia, čo si na rôznych diskusných fórach veľmi želajú napr. aj rodičia detí s ťažkým zdravotným postihnutím.

Peter Halada

Vráťte sa do študentských čias! S prospechom si starosti robiť nemusíte – prijatý je každý, kto dosiaľ nestratil detskú zvedavosť a stále má chuť a silu na sebe pracovať, štúdium zatiaľ dištančné, nahrávané a kedykoľvek a odkiaľkoľvek dostupné. Odborným garantom je Liga proti reumatizmu na Slovensku (LPRe SR), prednášajúcimi lekári, sociálni pracovníci, špecialisti z rôznych odvetví, ale i ľudia, ktorých sa reumatické ochorenia bezprostredne týkajú. Diplomy a vysvedčenia vám vystavia vaši ošetrujúci lekári, pretože po absolvovaní sa stanete ich rovnocenným partnerom.

Denno-denne niekam cestujeme. Raz za prácou, inokedy za nákupmi, občas k lekárovi alebo sa odvezieme niekam na okraj mesta, aby sme si mohli zabehať. Ale aj keď využívame pri cestovaní za aktivitami rôzne formy prepravy, stále nám presun trvá dlhšie a dlhšie. Experti na dopravu tvrdia, že riešením, znamenajúcim úsporu času by mohol byť bikesharing. Aké možnosti majú v tomto smere ľudia so zdravotným znevýhodnením?

Umenie posunkov, posunky v umení

Vďaka iniciatíve Svetovej Federácie Nepočujúcich (The World Federation of the Deaf) patrí od konca 50. rokov jeden septembrový týždeň Nepočujúcim. My sme si však výlet do takej dávnej histórie nedopriali, stačil nám rok 2010, kedy sa vďaka Michalovi Heftymu začala na Slovensku písať prvá kapitola umeleckého tlmočenia (UT). Dodnes je Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich v podstate jedinou organizáciou, ktorá hudobné a divadelné umenie týmto spôsobom u nás sprostredkuje Nepočujúcim divákom naprieč celou krajinou. Na slovíčko sme si tentokrát pozvali Michala Heftyho a Barbaru Randuškovú.

Prezraďte nám, prosím, pán Hefty, aká bola cesta od posunkovania umeleckých textov k umeleckému posunkovaniu?

„Veľkou inšpiráciou bolo pre mňa štúdium na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, kde som ukončil výchovnú dramatiku pre Nepočujúcich. Naučil som sa tam naozaj veľa o vyjadrovacích prostriedkoch, zvlášť o umeleckých vyjadrovacích prostriedkoch v hudbe, v divadle. Tu som po prvýkrát privoňal aj k UT a pochopil som, v čom sa odlišuje napr. od tanca alebo pantomímy, s ktorými si to verejnosť často zamieňa. Áno, na prvý pohľad to môže budiť ten dojem – výrazné pohyby, gestá i mimika, ale pri tanci i pantomíme sú nositeľmi informácií pohyby celého tela, môžete sa k divákovi otočiť bokom, dokonca chrbtom, zatiaľ čo pri UT, resp. pri posunkovaní ako takom je dôležitá len časť od pása hore, posunkový priestor je teda vymedzený veľmi jasne a prísne. Kolísavý pohyb trupu, kvôli ktorému to verejnosť pripodobňuje k tancu a pantomíme, je pre Nepočujúcich informácia o tempe, o rytme skladby. Všetko, čo som sa na JAMU naučil, som túžil priniesť domov, po návrate som preto začal na Slovensko pozývať lektorov, spoločne sme zorganizovali niekoľko workshopov a vyškolili pár ľudí, ktorí o to mali seriózny záujem. A tým sa to vlastne celé začalo.“

Spomínate si na prvotné reakcie komunity slovenských Nepočujúcich? Bola to radosť či skôr nedôvera?

„Zo začiatku boli, povedal by som, trošku prekvapení. Mnohí nemali vôbec predstavu o tom, čo to hudba vlastne je, že má nejaký rytmus, dynamiku, melódiu či tóny. A práve to bol dôvod, prečo sme sa v tom 2010 do vysvetľovania týchto pojmov pustili.“

Umelecké tlmočenie Michala Heftyho

Zdroj: MH

Nie každý vie, že UT je vlastne samostatné umelecké dielo. Tlmočník totiž nesprostredkúva len text, ale nepočujúcemu divákovi poskytuje množstvo ďalších informácií, ktoré si počujúci musí hľadať dodatočne a sám.

„Ono je to vlastne komplexný rozbor skladby, preto to nejde tak, ako si mnohí myslia, že sa tlmočník jednoducho zoberie, príde, povedzme, na koncert a „odposunkuje“ rad radom všetky piesne. Príprava trvá minimálne dva týždne, väčšinou mesiac, niekedy aj dva, v závislosti od náročnosti skladby. UT, to je nielen text a jeho posolstvo, rytmus (ten sa znázorňuje buď klepkaním nohou, alebo knísaním tela), dynamika (napr. spomalením alebo zrýchlením posunkového prejavu alebo mimikou), melódia či tóny, ale aj celý príbeh za tým – za akých okolností tá ktorá skladba vznikla, s akou emóciou sa viaže, aká osobnosť sa pod ňu podpísala a pod. Preto sa vlastne nemusíme obmedzovať len na spievané diela, pokojne môžeme siahnuť aj po čisto inštrumentálnej tvorbe, hoci tam by to už asi chcelo tých tlmočníkov viac. Žiaľ, doteraz sme takúto možnosť na Slovensku nemali, hoci v zahraničí je tlmočenie orchestrálnych diel pomerne bežné.

Najdôležitejšie pri UT sú pohyby rúk a mimika, ktorá prináša emócie. Tieto dva prvky musia vynikať, to je dôvod, prečo sú tlmočníci oblečení v čiernom, resp. tmavomodrom. Dôležitú rolu zohráva popis, využíva sa veľa tzv. klasifikátorov (ktoré sa vyjadrujú tvarom ruky), a slovies. V porovnaní s posunkami v bežnej komunikácii sú tie pohyby oveľa výraznejšie, je to dynamickejšie, preto neraz zrozumiteľné aj pre počujúceho, prinajmenšom niektoré pasáže. Ono tie emócie sú univerzálne, to naozaj pochopí aj ten, kto posunkovať nevie, dokonca ani pre ľudí zo zahraničia to nepredstavuje problém.

Niekedy tlmočí jeden, veľmi efektné však je, keď sa toho zhostia dvaja, traja, možno aj štyria naraz, vtedy sa obsah dá krásne vrstviť. Veľkoplošná obrazovka je výhodou, ale to je, samozrejme, vždy otázka financií, dôležitý je priestor, ktorý má tlmočník k dispozícii (aby bol viditeľný, ale zároveň neobmedzoval účinkujúcich – tlmočníci musia rešpektovať že sú „len“ doplnok), osvetlenie, a ak je vystúpenie zaznamenávané, kamera musí tlmočníka snímať na šírku – ten prejav je naozaj priestorovo výrazný, tak aby nepočujúcemu divákovi nič neuniklo.“

Rozumiem tomu správne, že umelecký tlmočník sa môže pustiť do akéhokoľvek žánru?

„V podstate áno, hoci niektoré si vyžadujú viac než len ten mesiac – dva. Jedným z dosiaľ najtvrdších orieškov bola pre nás slovenská hymna. Je to mimoriadne metaforický text, hudba v najčastejšie používanej verzii je veľmi bojovná, taká tvrdá, mne v tom chýba tá šťava. Ťažko sa nám všetko, čo má v UT zaznieť, spája do celku. Ale nevzdávame sa, určite na tom budeme ďalej pracovať. Česká hymna je z tohto pohľadu prístupnejšia, je tam viac opisu prírody, je taká lyrickejšia. Tlmočníckou výzvou bol napr. aj rap, rozkazovačky, teda folklór typický pre Podpoľanie, ale potrápiť vedia aj niektoré popové piesne, hoci tie sú vo všeobecnosti na UT asi najjednoduchšie. Na Slovensku to zatiaľ funguje tak, že žáner je vec objednávky, zatiaľ netlmočíme skladby podľa vlastného výberu.“

Prijmite malú pozvánku na koncert skupiny Polemic a vychutnajte si známe piesne Hypochonder, Dáma, Ako to prežijem a chvíľku z DoSKA v Šali s umeleckým tlmočením.

Pre počujúcich je hudba otázka vkusu, možno nálady – môžeme sa sami rozhodnúť, či nám bude znieť vážna hudba, pop, rock, jazz, blues alebo ľudovky, či to bude hudba inštrumentálna alebo spievané piesne. Dá sa prostredníctvom UT nejako odlíšiť hudobný štýl? Alebo je v tomto UT také uniformné?

„Je pravda, že hudobný štýl sa podľa UT rozlišuje ťažko. Sčasti to súvisí s tým, že komunita Nepočujúcich na Slovensku nemá dostatočné kultúrne vzdelanie. Nemyslím to nijako dehonestujúco, jednoducho u nás to UT nemá až takú dlhú tradíciu. Sme radi, že tí tlmočníci tam sú a že nám otvárajú brány aj k tomuto druhu umenia.“

Rozumiem. Nevidiaci zas zažívajú niečo podobné v súvislosti s výtvarným umením. Pravdaže, nijako nechcem znížiť význam tyflografiky, ale reliéfne obrázky, vyhotovené akoukoľvek technológiou, v podstate neposkytnú tak presnú informáciu o rukopise autora, aby mohli ľudia so zrakovým postihnutím zodpovedne vyhlásiť, či sa im onen štýl páči alebo nie.

„Áno, je to niečo podobné. Tým, že ja som študoval v Česku a zúčastnil som sa niekoľkých medzinárodných festivalov, mám predsa len tých skúseností viac, dovolím si tvrdiť, že mám vycibrenejší vkus, ale v komunite Nepočujúcich to nie je až také bežné. Najmä tí starší nemali toľko príležitostí oboznámiť sa s hudobným umením, vtedy nebolo toľko možností.“

Ako sa Vy osobne vysporiadavate s časťami piesní, kde text nie je, kde tú emóciu sprostredkuje naozaj len melódia, zvuky toho-ktorého nástroja? Lebo počujúcim aj toto dosť dotvára atmosféru piesne – hlboký ťahavý zvuk violončela je niečo úplne iné ako radostné čvirikanie zobcovej flauty. Konzultujete to s niekým?

„Ja som Nepočujúci, o hudbe nemám absolútne žiadnu predstavu. Vždy, a to podčiarkujem, je tvorba UT o spolupráci Nepočujúcich s počujúcimi. Ja ako Nepočujúci sa pýtam, aká je tá hudba, aký pocit vyvoláva, čo je v tej skladbe výrazné, na čo sa mám zamerať, čo pri tlmočení nemôžem vynechať.“

Podľa čoho sa orientujete v skladbe, ktorú tlmočíte?

„Nástupy a prípadné výčiny techniky mi vopred dohovorenými signálmi posunie počujúci kolega, počas UT vnímam vibrácie. Ono to ale závisí od poškodenia sluchu – ak je fakt dobrá technika, môžu niektorí ľudia so zvyškami sluchu zachytiť basy, iní aj nejaké to slovo. Vďaka tomu sú trošku samostatnejší, dokážu sledovať plynutie piesne, fázovať a frázovať posunkovanie.“

Je pre Vás jednoduchšie tlmočiť skladby, kde sú výrazné bicie a basy? Unplugged verzie zrejme tie vibrácie až tak neposkytnú, že?

„No, dá sa aj to, ale musia byť splnené dve podmienky: špičková technika a v podstate preexponovaný zvuk. Samozrejme, treba nájsť kompromis, aby to bolo „počúvateľné“ aj pre počujúcich.“

Statické tlmočenie divadelnej inscenácie

Zdroj: MH

Na akých typoch podujatí sa UT využíva najčastejšie?

„Dosiaľ to boli väčšinou koncerty spevákov, skupín či rôznych súborov, CD a DVD, kde sme približovali známe piesne slovenského popu, pod UT však spadá aj napr. divadelné tlmočenie – či už hovoríme o hercoch so sluchovým postihnutím, ktorí posunkujú svoje predstavenie, alebo o UT inscenácií, kde sa v hľadisku stretnú počujúci s Nepočujúcimi. Vtedy máme na výber tieňové, statické, balkónové alebo zónové tlmočenie. Od typu inscenácie sa odvíja výber UT, počet tlmočníkov (najefektívnejšie je, keď má každý herec svojho tlmočníka, preto sa púšťame skôr do inscenácií s dvoma, troma, maximálne štyrmi hercami), tlmočníci sú niekedy statickí, t. j. pod pódiom, inokedy sa pohybujú na javisku spolu s hercami.“

Pani Randušková, Vy ste počujúcou tlmočníčkou i umeleckou tlmočníčkou. Ako sa Vy vysporiadavate so slovnými hrami v dramatickom texte? Alebo s metaforami, humorom či dvojzmyslami? Je o tieto jazykové jemnôstky nepočujúci divák ukrátený?

„To nie, ale je to extrémne náročné. Nedávno sme napr. tlmočili inscenáciu Aj muži majú svoje dni na bratislavskej Novej scéne a to bolo plné vtipov, založených na slovných hračkách, narážkach na politiku a politikov, na aktuálne dianie v spoločnosti a pod. Jednoducho divák musí poznať kontext, aby mu to vypointovanie dalo zmysel. Pre nás to znamená pretlmočiť tie vtipy tak, aby to pripadalo vtipné aj nepočujúcemu divákovi. Vtip založený na zvuku (čo je vlastne aj slovná hračka) Nepočujúcemu nedá žiadnu informáciu, musíme preto nájsť čo najvhodnejší ekvivalent. Taký, ktorý zapadne do scenára, bude pre Nepočujúcich zrozumiteľný a, samozrejme, reakcia – smiech – nastúpi v tom istom momente ako pri zvyšku publika. Scenár máme, pravdaže, k dispozícii vopred, ale, viete, ako to na javisku chodí – keď začnú improvizovať herci, improvizujeme aj my, nedá sa nič robiť.“

Ako by ste, pán Hefty, charakterizovali umeleckého tlmočníka? Znalosť posunkového jazyka, vzťah k umeniu a absencia trémy zoznam otvárajú, čo ho dopĺňa?

„Počujúci tlmočníci musia mať rešpekt a úctu ku kultúre Nepočujúcich. Je nevyhnutné, aby cítili, že bez spolupráce s Nepočujúcimi to nepôjde. Musia si byť vedomí toho, že sú rovnocennými partnermi, že len spoločnými silami dokážu vytvoriť kvalitné UT – každý z nich totiž ten celok obohatí o informácie v tej svojej expertíze.“

O čo by ste ten výpočet doplnili Vy, pani Randušková?

„Tlmočník sa do toho musí vložiť aj emočne, inak je to „prázdne“ posunkovanie. Mne osobne veľmi pomáha, keď si s dielom dokážem spojiť nejakú vlastnú emóciu. Je to niečo podobné, ako keď interpreti precítia skladbu, či už pri hre na nejaký nástroj alebo pri speve, pre poslucháča je to úplne iný zážitok.“

Ale teda alfou a omegou je dokonalá znalosť posunkového jazyka.

„Áno, o tom niet pochýb. Posunkový jazyk, to nie sú len nejaké gestá, je to plnohodnotný, navyše nádherný jazyk, ktorý má úroveň, poskytuje nám široké možnosti vyjadriť sa, dokonca, ako vidíte, aj v umení založenom na slovách a zvukoch. Posunkový jazyk sa neustále rozvíja, nie je to mŕtvy jazyk, ktorý prežíva len vďaka niekoľkým jednotlivcom. Som veľmi hrdý na to, že v roku 2019 sa dostal do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO a že vlani sa nám po dlhých rokoch úsilia podarilo dosiahnuť kodifikáciu slovenského posunkového jazyka. Jeho výnimočnosť ale spočíva ešte v niečom. Povedzte, poznáte iný jazyk, ktorým môžete komunikovať cez zavreté okno alebo pod vodou? Nás ani tma neumlčí. Jednoducho sa dotkneme rúk toho druhého a môžeme sa ďalej zhovárať.“

Keď sa umeleckí tlmočníci pohybujú na javisku spolu s hercami

Zdroj: MH

Je o umelecké posunkovanie záujem?

„Tlmočníkov ako takých je málo a len hŕstka z nich sa venuje UT. Navyše, na Slovensku zabezpečujeme tento druh posunkovania len my z Myslím – centra kultúry Nepočujúcich. Ale mám veľkú radosť, že na Trnavskej univerzite sa nedávno otvoril študijný odbor, ktorý pripravuje tlmočníkov slovenského posunkového jazyka. Dúfame, že táto skutočnosť spolu s kodifikáciou a statusom nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva nám dopomôžu k tomu, že sa na rozvoj UT bude sústreďovať väčšia pozornosť a že sa doň bude investovať viac financií.“

Silno držíme palce a prajeme, aby krása posunkového jazyka opantávala stále viac a viac ľudí a aby umelecké tlmočenie našlo v kultúre na Slovensku svoje stabilné miesto. Aby sa stalo samozrejmosťou pre Nepočujúcich i počujúcich.

Dušana Blašková

Milí navrátilci,

veríme, že príjemné prázdninovo-dovolenkové spomienky (pôvodom vlastne odkiaľkoľvek) vám naplnili myseľ i dušu a že sa do babieho leta a jesene prehupnete dobre naladení a plní energie. V tomto smere vám môžeme pomôcť aj my. Na dokonalé zrelaxovanie a celkové povzbudenie vám ponúkame napríklad služby jedného nevšedného a vždy usmiateho terapeuta, stačí sa len chytiť jeho chrbtovej plutvy a nechať sa unášať. Ak sa vody bojíte a väčšmi vás opantáva túžba po čerstvom vzduchu, nakuknite do Veľkého Šariša, kde získavajú skúsenosti, ako robiť bikesharing skutočne pre všetkých, ak uprednostňujete karimatku vo vlastnej izbe, odporúčame upriamiť sa na inštruktážne videá, ktoré vznikli pod hlavičkou Ligy proti reumatizmu na Slovensku. Na nasledujúcich stránkach si ale môžete dopriať aj informačno-estetický zážitok – my sme sa totiž priamo s majstrami pozhovárali o umeleckom posunkovaní, inšpiráciu pri plánovaní aktivít rodinného typu – vzorom vám môžu byť nepočujúci organizátori zo Snepedy, ktorí pre mladších i tých skôr narodených namixovali podujatia plné zábavy a nenásilného prázdninového vzdelávania, motiváciu učiť sa – v oblasti ľudských práv a ich uplatňovania, ako to ponúka Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR, alebo v Univerzite Reumy, ktorá sa v zimnom semestri znovu otvára, či povzbudenie – akýže by to bol september bez Bielej pastelky? Zabŕdli sme ale aj do európskej legislatívy, aby sa náhodou nestalo, že vám unikne nariadenie Európskeho parlamentu a Rady o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej doprave.

Pamätajte, že príjemných letných spomienok sa do každého veľa zmestí. Stačí len chcieť.

Vaši redaktori