Hipoterapia (z gr. hippos = kôň) je jedným z najrozšírenejších druhov animoterapie. Ukrýva v sebe hiporehabilitáciu (ktorá zlepšuje a udržiava pohybové schopnosti pacienta, t. j. pomáha posilniť svalstvo, upraviť chôdzu a celkové držanie tela), pedagogicko-psychologické jazdenie (ktoré je zacielené predovšetkým na psychickú stránku, t. j. na podporu a rozvoj niektorej z oblastí, ako aj na tlmenie nežiadúcich aktivít) a napokon športové jazdenie ľudí so zdravotným postihnutím (keď obe uvedené zložky po čase prerastú do športovej formy jazdenia) a po nadobudnutí príslušného vzdelania ju môže vykonávať špeciálny pedagóg, psychológ, fyzioterapeut alebo sociálny pracovník. Tajomstvo úspechu spočíva v tom, že kôň je jediné zviera v prírode, ktoré s celým naším telom hýbe vo veľmi podobnom vzorci, ako keď zdravý človek kráča. Hipoterapia nie je o tom, že koňa degradujeme na veľkú fitloptu. Áno, hipoterapeut vyvažuje a posilňuje niektoré svaly, ale gro spočíva v tom, že pohybom dostáva mozog klienta tisíc stimulov za minútu, a to zo všetkých pohybových centier tela – kĺbov, šliach, svalov. Celé telo od chodidiel až po hlavu je v pohybe a nervová sústava počas celej terapie nepretržite vysiela informácie: tieto svaly uvoľni, tieto, naopak, väčšmi napni a zapoj, keď dáš panvu takto, lepšie udržíš hlavu, keď presunieš ťažisko tuná, budeš držať balans. Mozog to fixuje a čím častejšie je takto stimulovaný, tým väčšia je šanca, že si aspoň časť pohybových vzorcov osvojí.

Hipoterapia v terapeutickom centre HipoCanis

Zdroj: EH 

Čím skôr, tým lepšie

„Naša klientela je pomerne pestrá,“ prezradila mi Eva Hargašová, fyzioterapeutka, hipoterapeutka a hipologička, pôsobiaca v terapeutickom centre HipoCanis so sídlom v Ivanke pri Dunaji. „Väčšina klientov nášho centra má v chorobopise nejakú genetickú poruchu alebo poškodenie. Ide o predčasne narodené bábätká, bábätká, ktorých príchod na svet sprevádzali nejaké komplikácie, deti s poruchami psychomotorického vývinu, s centrálnou koordinačnou poruchou, s tonusovou odchýlkou, s hydrocefalom.“ 

Podmienkou účasti je lekárske potvrdenie, že zdravotný stav nie je kontraindikáciou terapie na koni. Najlepšie by bolo, keby dal pečiatku rehabilitačný lekár s atestáciou z hipoterapie (tých ale u nás spočítate na jednej ruke, aj to možno tri – štyri prsty potrebovať ani nebudete), v praxi si preto vystačíte aj s výmenným lístkom od obvodného lekára. Viac ako na latinčinu sa hipoterapeut zameria na celkový obraz: ako dieťatko vyzerá, či sa dokáže na brušku oprieť o lakte, väčšie o vystreté rúčky, či sa otáča z chrbta na bruško, či zvládne šikmý a samostatný voľný sed, či si kľakne, nakročí, postaví sa, či chodí.

„Pýtate sa na vek? Čakať do momentu, keď si dieťa dokáže obkročmo sadnúť na koňa, je podľa mňa stratený čas, nehovoriac o tom, že niektoré detičky by sa bez pomoci koňa a hipoterapie možno nikdy neposadili, prinajlepšom nie tak skoro. Preto ja prijímam bábätká od troch mesiacov, v Českej republike sa dokonca pracuje už s šesťtýždňovými, ak je riziko narušenia psychomotorického vývinu vyššie,“ hovorí Eva Hargašová.

Mozog dostáva zo všetkých pohybových centier tela tisíc stimulov za minútu

Zdroj: EH 

Keď treba mozog preprogramovať

Cieľom hipoterapie je zabrániť rozvoju akéhokoľvek patologického pohybového vzoru. Ak vplyvom genetickej poruchy ochorenia či úrazu k poškodeniu centrálneho nervového systému predsa len dôjde, tzn., že mozog telo riadi nesprávne, hipoterapeuti sa snažia, jednoducho povedané, pomocou koňa preprogramovať. 

Pri bábätkách sa využíva tzv. stimulačné polohovanie. Počas neho ležia na brušku (otočené ku chvostu koňa), keď nevedia zdvihnúť hlavičku, tak naozaj „len“ ležia, s hlavičkou otočenou nabok. Podmienkou je, aby medzi dieťatkom a chrbtom koňa bolo čo najmenej vrstiev, aby pohyby koňa mohli telíčkom prechádzať čo najplynulejšie. Takže alebo tenká látková plienka alebo deka, nie je výnimočné ani to, že klient je priamo na srsti zvieraťa. 

„Niekedy kráčam vedľa koňa, ale tým, že ja nie som veľmi vysoká, sú prípady, keď viem dieťatku účinnejšie pomôcť, sediac priamo na koni. Preto musí byť pre mňa to sedenie a jazda na koni úplne samozrejmá, bezmyšlienkovitá, nemôžem sa rozptyľovať tým, ako mám sedieť, kde a ako sa držať. Ja musím mať aj ruky, aj nohy voľné, aby som dokázala s dieťaťom manipulovať,“ pokračuje Eva Hargašová. „Tento tzv. asistovaný sed je vhodný najmä vtedy, keď sa chceme prepracovať do vyšších pozícií, t. j. chceme docieliť, aby si dieťa kľaklo, postavilo sa, vykročilo a pod. Väčšinou na to využívam všakovaké hry a pomôcky. Napríklad deti, ktoré sa dokážu pridŕžať alebo si na koňa sadnúť obkročmo, sa opierajú o madlo. Predstavte si to takto: kôň nemá sedlo, ale len akýsi pás, na ktorom sú dva oblúky, ktoré tomu dieťaťu poskytujú fyzickú oporu (deti sa držia dole, medzi svojimi nožičkami). S mojím mužom sme vymysleli (a z vodovodnej zaizolovanej rúry aj vyrobili) madlo zhruba také vysoké, ako keď dieťatko sedí. Oproti tým klasickým je trošku užšie, tenšie a vyššie, deti vlastne sedia v ťažisku koňa, čím je prenos stimulov z konského chrbta omnoho efektívnejší. To madlo ich netlačí dozadu, ručičky majú vyššie a vďaka tomu sa upravuje aj držanie krčnej chrbtice a hlavy. Najmenší sa o to v kľaku alebo v stoji oprú, ako keby stáli pri gauči, ale niektoré deti sa boja, nevedia sa udržať, rozchádzajú sa im nožičky, alebo majú problém s držaním hlavy, vtedy je mne lepšie sadnúť si k nim. Ale nie, nechytám im bradu do svojich rúk a nepridŕžam, aby neprepadávala. Siaham po metódach z Vojtovej metódy či bobathovského konceptu a cez kľúčové body, nastavenia ramien pomocou tlaku na hrudnú kosť sa snažím ako keby nastimulovať ich vlastné telo, odovzdať mu informáciu, ako má hlavu držať.“

Jednou z pomôcok hipoterapeuta je madlo

Zdroj: EH 

Dráha terapeuta nie je pre každého

Napríklad poníky na to nemôžu ani len pomyslieť. Jednak neposkytujú dostatočnú ležnú plochu, jednak majú priveľmi drobčivý krok, dieťatko by sa len ponatriasalo a predráždilo. V terapeutickom centre HipoCanis pracujú s naozaj veľkými koňmi (jeden člen stáda sa váhou šplhá k úctyhodným deviatim stovkám ). Štvornohých terapeutov mi predstavila Eva Hargašová.

„Všetci musia absolvovať špeciálny tréning. Nejde pritom iba o základný jazdecký výcvik, my ich musíme v podstate primäť, aby potlačili to, čo majú vpísané v génoch, a to je mimoriadna plašivosť. Až keď sme si istí, že toho koňa – terapeuta nebude stresovať plač, krik, kopance či štípance detí, že ostane pokojný, keď prídu na rad hula hop kruhy, loptičky, kuželky, farebné stužky, ale aj iné pomôcky, stáva sa súčasťou terapeutického tímu. Samozrejme, nároky na koňa zvyšujeme postupne. Kráčať samo o sebe nie je pre koňa problém – čo by neodchodil nejakých 30 minút? Ale tá psychická záťaž je obrovská, preto majú „začiatočníci“ jednu – dve terapie denne, ich počet narastie až po istom čase. Ja som fyzioterapeut, hipoterapeut a hipológ v jednom, pracujem s vlastnými koňmi, ktoré si aj sama trénujem. Mojou úlohou je rozpoznať, akú náladu má kôň, zaregistrovať, keď mu niečo prekáža, identifikovať, kedy už má toho naozaj dosť, a rozhodnúť, či terapie na istý čas nezredukujeme, či mu doprajeme chvíľku oddych, alebo ho z terapeutickej činnosti uvoľníme nadobro.“

Len na chrbtoch veľkých koní 

Zdroj: EH 

Len raz nestačí

„Ideálne je hipoterapiu absolvovať dvakrát do týždňa a tých 8 – 10 stretnutí, aby to prinieslo efekt. Ale vzhľadom na to, že hipoterapeutov – fyzioterapeutov na Slovensku je ako šafranu, môj kalendár nie je nafukovací a obmedzené sú aj ľudské aj konské sily, som rada, keď to vyjde aspoň raz za tých sedem dní.“ 

V terapeutickom centre HipoCanis pracujú v podstate celoročne, k dispozícii majú aj krytú halu, takže sa dá povedať, že za každého počasia. Záujemcov je ale čoraz viac, preto tri razy do roka organizujú intenzívny kurz, kde tým, ktorí sa do toho pravidelného programu nedostanú, doprajú terapiu s koníkmi naozaj 5 dní po sebe. 

Určite ste zvedaví aj na eurá. Takže nie, zdravotná poisťovňa hipoterapiu neprepláca. Pred niekoľkými rokmi boli pokusy zaradiť ju medzi úkony a služby, ktoré sa plne uhrádzajú na základe verejného zdravotného poistenia, ale podarilo sa to len pod podmienkou, že sa musí vykonávať v rámci zdravotníckeho zariadenia. Všetci klienti na ranči v Ivanke pri Dunaji sú teda samoplatcami. Z dvadsiatich piatich eur, ktoré tu hipoterapia stojí, sa hradia náklady na platy hipoterapeutov, hipológov či asistentov, náklady na prenájom priestorov a v najväčšej miere výdavky na konských terapeutov.

Malými krokmi k veľkým úspechom

Zdroj: EH 

Nie sú to len mýty

„Raz ku mne prišli rodičia s dievčatkom, ktorému diagnostikovali dve genetické poruchy: jedna je nezlučiteľná so životom, druhú dedia len chlapci. Ten chorobopis je pre mňa záhadou, ale tak to v správe stojí. Malá mala asi poldruha roka, nevedela ani štvornožkovať, ani sedieť. Ukázalo sa, že ten problém zrejme nebude neurologický, možno ju trošku brzdilo to, že je nevidiaca, možno ešte niečo iné, ťažko povedať. Ale stačila jedna jazda a na druhý deň sa posadila. Jednoducho sme ju odčarovali,“ spomína si na niektoré z úspechov Eva Hargašová. Ale tých prípadov je, pravdaže, oveľa viac. 

„Chodieva ku mne chlapček, ktorý má vážne obmedzenia pohybu, v podstate je ležiaci, a ktorý mal také spastické ručičky, že neustále mal prsty zovreté v päsť. Nám sa podarilo tú spasticitu znížiť natoľko, že dnes dokáže maminu pohladkať, zvládne chytiť lyžičku a vložiť si ju do úst. Aj takéto malé úspechy sú pre rodičov mimoriadne dôležité. Z dospelých klientov mám veľkú radosť z jednej pani, ktorá ku mne prišla po piatich mesiacoch neznesiteľných bolestí chrbtice. Chodí k nám týždeň čo týždeň, zakaždým sa ju v rámci terapeutického jazdenia snažím posunúť kúsok mimo jej komfortnej zóny, aby precítila, že jej telo nie je rozbitné, že niečo znesie. A aký je výsledok? Počas jazdenia pociťuje mierne obmedzenie bedrového kĺbu, ale chrbtica sa už o slovo nehlási,“ uzatvára Eva Hargašová.

Dušana Blašková