Všetky ženy, aj ženy s postihnutím, objavujú počas adolescencie svoje telo a sexualitu. Adolescencia je veľmi chúlostivá fáza v živote človeka. V každom sa dejú psychické aj fyzické zmeny, s ktorými sa dovtedy nestretol. Každý človek na tieto premeny reaguje rôzne, v závislosti od viacerých faktorov. Avšak žena s postihnutím si nikdy v plnej miere nemusí uvedomiť, čo sa s ňou deje, lebo toto uvedomenie je podmienené jej rodinou, prostredím v ktorom žije a pod. Toto všetko môže smerovať k potlačeniu jej typických ženských emócií: je žena s postihnutím, ktorá nikdy nebude ženou, matkou alebo milenkou.

Ženy s postihnutím sú obeťami sociálneho vylúčenia, ktoré nie je podmienené ich postihnutím, ale silnými predsudkami. Tieto stavajú ženu s postihnutím do role osoby neschopnej aktívne sa podieľať na plnohodnotnom spoločenskom živote, robia z nej teda osobu neproduktívnu. Stáva sa z nej osoba, ktorá musí byť kŕmená a umývaná, občas vzdelávateľná a umiestnená na trh práce, avšak vždy na osobitné miesto, aby nerušila harmóniu spoločnosti, ktorá nie je schopná „pozrieť sa do tváre svojim reálnym duchom“.

Sociálne vylúčenie je fenomén, ktorý drží ľudí s postihnutím oddelene od iných obyvateľov. Ženy s postihnutím predstavujú skupinu, ktorá je vyčleňovaná v najvyššej miere. Nemajú rovnaké príležitosti ako ženy bez postihnutia alebo ako muži s postihnutím.

Ženám s postihnutím je odopierané právo na naplnenie svoje podstaty ako ženy, matky, kamarátky a profesionálky. Ide o dôsledok predsudkov, ktoré limitujú jej možnosti. Napríklad, ak chce mať žena s postihnutím dieťa, okolie – a v prvom rade lekári – spozornejú, lebo toto rozhodnutie odsudzujú a materstvo považujú za privilégiu, ktoré prináleží iba „zdravým“ ženám.

Zdroj: Rita Babuto and Emilia Napolitano, DPI and The National Council on Disability (CND), in European conference, Recognising the Rights of Girls and Women with Disabilities, An Added Value for Tomorrow´s Society, Madrid: 2008, 1. vyd., ISBN 978-84-96889-22-4.