Vážené čitateľky a čitatelia,
minulý príspevok bol zameraný na otázku spôsobilosti na právne úkony a úplne novú koncepciu tzv. podporovaného rozhodovania, ktorú prináša Dohovor v článku 12. Dnes si predstavíme článok 19 Dohovoru, ktorý upravuje právo na začlenenie a zapojenie sa do spoločnosti. Toto právo súvisí najmä s tým, v akej podobe a forme by mali byť poskytované sociálne služby.
Komunitná, alebo ústavná starostlivosť?
Od 18. storočia bol systematicky vytváraný tzv. inštitucionálny, alebo ústavný systém poskytovania sociálnych služieb. Tento proces bol posilňovaný v druhej polovici 20. storočia vplyvom kolektívnych ideológií, ktoré dávali štátu právo a moc oddeľovať ľudí so zdravotným postihnutím od zvyšku prirodzenej komunity. V súčasnosti ide o problém ľudských práv, pretože kultúraživota v ústavoch môže veľmi ľahko obmedzovať slobodu pohybu, právo na súkromie a bohužiaľ niekedy dokonca aj ponižovať ľudskú dôstojnosť. Súčasná úroveň ochrany ľudských práv vyžaduje tento systém zmeniť, hovoríme buď o transformácii alebo deinštitucionalizácii. Cieľom je zaistiť, aby sociálne služby boli poskytované v prirodzenom prostredí človeka so zdravotným postihnutím, aby existovala možnosť voľby medzi rôznymi sociálnymi službami, a aby nikto nebol nútený žiť v prostredí ústavov.
V roku 2009 vypracovala expertná skupina pre Európsku komisiu správu o ústavnej a komunitnej starostlivosti o ľudí so zdravotným postihnutím. Inštitucionálna starostlivosť bola pomenovaná takto:
Experti zároveň odporučili, že ako najlepšia alternatíva sa javia komunitné služby. Ak sú tieto služby poskytované na vysokej kvalitatívnej úrovni, tak väčšina prijímateľov pôvodných inštitucionálnych služieb preferuje práve komunitnú starostlivosť.
Ak by sme sa pozreli do zahraničia, proces zmeny v poskytovaní sociálnych služieb prebieha vo svete už od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Príklady dobrej praxe môžeme nájsť na viacerých krajinách ako je napríklad Nórsko, Švédsko, USA a Veľká Británia. Napríklad v Nórsku na konci osemdesiatych rokov minulého storočia bol schválený zákon o postupnej deinštitucionalizácii veľkých pobytových zariadení, ktorý sa dotkol 5 000 ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí v týchto ústavoch žili. Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia tam bolo postupne vybudovaných 3 500 bytov pre osoby so zdravotným postihnutím.
Ako jeto na Slovensku?
Keď sa pozrieme na súčasnú situáciu, podľa dokumentov Ministerstva práce a Štatistického úradu bolo v roku 2009 v Slovenskej republike 5 424 925 obyvateľov, z toho 35 104 obyvateľom (0,65 %) boli poskytované služby v 803 zariadeniach sociálnych služieb zriadených obcou (193), vyšším územným celkom (335) alebo neverejným poskytovateľom (275). Sociálne služby dlhodobej starostlivosti boli poskytované 32 547 prijímateľom sociálnych služieb v 685 zariadeniach (zariadenie pre seniorov, domov sociálnych služieb, špecializované zariadenie, denný stacionár, zariadenie podporovaného bývania, rehabilitačné stredisko, zariadenie opatrovateľskej služby).
V roku 2009 bolo spolu vo všetkých druhoch zariadení sociálnych služieb 36 947 miest, z toho sa celoročná starostlivosť poskytovala v rámci 32 715 miest (88,5 %), týždenná starostlivosť na 704 miestach (1,9 %), denná na 2 202 miestach (6 %) a prechodne sa starostlivosť poskytovala na 1 313 miestach (3,5 %). Z celkového počtu miest až 34 008 miest (92 %) pripadá na sociálne služby dlhodobej starostlivosti.
Zariadenia mali ku koncu roku 2009 spolu 35 104 obyvateľov. Z celkového počtu obyvateľov zariadení bolo 25 794 zdravotne postihnutých (73,5 %) a 22 045 osôb v dôchodkovom veku (63 %). Z celkového počtu obyvateľov zariadení bolo 14 457 mužov (41%) a 20 647 žien (59 %). 32 547 obyvateľom (93 %) sa poskytovali sociálne služby dlhodobej starostlivosti.
Ministerské dokumenty ďalej uvádzajú, že celoročná pobytová forma bola poskytovaná v 517 zariadeniach sociálnych služieb – ide hlavne o zariadenia pre seniorov, domovy sociálnych služieb, zariadenia opatrovateľskej služby, špecializované zariadenia a zariadenia podporovaného bývania. V zariadeniach s kapacitou nižšou ako 40 miest (262 zariadení) sú poskytované celoročné pobytové služby pre 5 673 prijímateľov. V Slovenskej republike máme 255 zariadení sociálnych služieb s celoročným pobytom a kapacitou vyššou ako je 41 miest s celkovým počtom 27 730 prijímateľov. Tento počet tvorí 83,01 % z celkového počtu prijímateľov v zariadeniach s celoročným pobytom. V súčasnosti existujú na Slovensku 4 zariadenia s kapacitou vyššou ako je 300 prijímateľov, 6 zariadení s kapacitou vyššou ako je 250 prijímateľov, 12 zariadení s kapacitou vyššou ako je 200 prijímateľov a 94 zariadení s kapacitou vyššou ako je 100 prijímateľov.
Z týchto údajov vyplýva, že prevláda poskytovanie sociálnych služieb inštitúciách, ktoré poskytujú najmä celoročné pobytové služby. Podľa Ministerstva práce sa za najsilnejšiu stránku poskytovania sociálnych služieb považuje adresnosť a efektívnosť. Za slabé stránky nerozvinutý systém komunitného plánovania a nedostatočne vytvorené podmienky pre zotrvanie v prirodzenom (domácom) sociálnom prostredí, nedostatočnosť a regionálnu nerovnomernosť siete zariadení sociálnych služieb a terénnych sociálnych služieb a ich fyzickú dostupnosť, nedostatočnú variabilitu sociálnych služieb a absenciu štandardov kvality sociálnych služieb. Článok 19 Dohovoru zaväzuje Slovenskú republiku práve tieto slabé stránke napraviť.
Článok 19 Dohovoru a slovenská právna úprava – čo nás čaká?
Pozrime sa bližšie na článok 19 Dohovoru. Podľa tohto ustanovenia Slovenská republika uznáva „rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami, voľbami ako majú ostatní“. Zároveň sa Slovenská republika zaviazala, že učiní kroky a prijme „účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné užívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti“.
Tieto obecné záväzky sú doplnené krokmi, ktoré Slovenská republika musí urobiť. Konkrétne podľa článku 19 ods. 1 zaistiť, aby „osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to, kde a s kým budú žiť, na rovnakom základe s ostatnými, a aby neboli nútené žiť v určitom prostredí.“To inými slovami znamená, že nikoho nemožno nútiť, aby žil v ústave, len preto, že má zdravotné postihnutie. Toto je právny základ tzv. deinštitucionalizácie. Zároveň to znamená, že všetci musia mať možnosť voľby.
Voľba by bola samozrejme iluzórna, ak by existovali len ústavy a sociálne služby v komunite by neboli dostupné. Preto podľa článku 19 ods. 2 musí Slovenská republika tiež zaistiť, aby „osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už v domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb, vrátane osobnej pomoci, nevyhnutných pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej, a na zabránenie izolácie alebo segregácie v spoločnosti.“Toto ustanovenie zaväzuje štát, aby zaistil vytvorenie širokej siete sociálnych služieb v komunite. Takáto sieť zatiaľ na Slovensku neexistuje a mala by mala postupne nahradiť v čo najväčšej možnej miere práve ústavnú starostlivosť.
Čo sa týka už existujúcich služieb, tak práve článok 19 ods. 3 zaväzuje Slovensku republiku, aby zaistila, že tieto „komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.“
Oblasť sociálnych služieb je upravená najmä zákonom 448/2008 Z.z. o sociálnych službách. Podľa §6 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnych službách človek „má právo na poskytovanie sociálnej služby, ktorá svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umožňuje realizovať jej základné ľudské práva a slobody, zachováva jej ľudskú dôstojnosť, aktivizuje ju k posilneniu sebestačnosti, zabraňuje jej sociálnemu vylúčeniu a podporuje jej začlenenie do spoločnosti.“Ďalej podľa § 9 ods. 1 je poskytovateľ sociálnej služby povinný plánovať poskytovanie sociálnej služby podľa individuálnych potrieb, schopností a cieľov prijímateľa sociálnej služby. Podľa §13 ods. 6 poskytovanie terénnej sociálnej služby a ambulantnej sociálnej služby má prednosť pred pobytovou sociálnou službou. Ak terénna alebo ambulantná pobytová služba nie je vhodná, účelná alebo dostatočne nerieši nepriaznivú sociálnu situáciu fyzickej osoby, poskytuje sa pobytová sociálna služba. Pri pobytovej sociálnej službe má prednosť týždenná pobytová sociálna služba pred celoročnou pobytovou sociálnou službou. Poskytovanie sociálnej služby v zariadení s kapacitou nižšou ako je 40 má prednosť pred zariadeniami s vyššou kapacitou.
Môžeme si zrekapitulovať, že z článku 19 Dohovoru vyplýva pre Slovenskú republiku povinnosť naštartovať proces transformácie a deinštitucionalizácie sociálnych služieb. Ústavy by mali byť postupne transformované tak, aby obyvatelia týchto zariadení mohli žiť v čo najnormálnejšom prostredí. Inými slovami, aby mohli žiť tak, ako žijú ľudia bez zdravotného postihnutia - v bytoch, v domoch, kde by im bola poskytovaná adekvátna sociálna služba. Toto predpokladá, že bude vytvorená efektívna sieť podporných služieb. Zároveň už existujúce služby by mali byť prístupné všetkým skupinám ľudí so zdravotným postihnutím. Áno, určite ide o otázku financií. Záväzky z článku 19 bude nutné napĺňať postupne, zásadné je, aby boli urobené kroky, ktoré budú smerovať k danému cieľu.
Slovenská republika takýto krok urobila 30. 11. 2011, kedy vláda schválila uznesením č.761/2011 veľmi dôležitú Stratégiudeinštitucionalizácie systému sociálnychslužieb a náhradnej starostlivosti. Následne, dňa 14. 12. 2011 schválilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny tzv.Národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť v systéme sociálnych služieb na roky 2012 – 2015.Základným cieľom tohto akčného plánu je podpora deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb pomocou úspešného realizovania pilotných projektov a vytvorením ďalších podporných mechanizmov v legislatíve, financovaní i organizácii celého procesu.
V tomto príspevku sme si predstavili článok 19 Dohovoru najmä z hľadiska poskytovania sociálnych služieb. Ukázali sme si, že Slovenská republika sa zaviazala k zásadnej reforme celého systému poskytovania sociálnych služieb. Každá reforma vyžaduje efektívne plánovanie a preto je veľmi dôležité, že vláda prijala stratégiu, ktorá predstavuje prvý krok pre implementáciu článku 19 Dohovoru. Napĺňanie tejto stratégie je v záujme nás všetkých, pretože je pravdepodobné, že sociálne služby budeme skôr, alebo neskôr sami potrebovať.
JUDr. Maroš Matiaško, LL.M.
O autorovi:
Maroš Matiaško vyštudoval právnickú fakultu Univerzity Palackého v Olomouci a rigoróznu prácu obhájil na právnickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Okrem práva vyštudoval obor psychológia a sociálna práca na Masarykovej Univerzite v Brne. V roku 2011 ukončil s vyznamenaním postgraduálne štúdium v obore medzinárodného práva ľudských práv na právnickej fakulte v holandskom Utrechte. Maroš Matiaško sa profesijne zameriava aj na problematiku práv ľudí so zdravotným postihnutím. Od roku 2008 spolupracuje s medzinárodnou mimovládnou organizáciou Mental Disability Advocacy Center, ktorá má sídlo v Budapešti.