Začnime od začiatku.....pospomínajme trošku na Vaše detstvo. Odkiaľ pochádzate a aké ste mali detstvo?

Pochádzam zo Žiaru nad Hronom, v súčasnosti bývam v dedine zvanej Lutila. Detstvo som mal pekné, rodičia sa o mňa veľmi pekne postarali aj popri tom hendikepe, ktorý som mal. Narodil som sa totiž s vrodeným šedým zákalom. To spôsobilo, že sa nevyvíjali šošovky. Prvýkrát ma operovali, keď som mal 6 mesiacov, druhýkrát, keď som mal 14, keď mi dorástli oči. Vtedy mi implantovali šošovky s tým, že do súčasnosti je ten stav nemenný. V papieroch sa uvádza, že je to nejakých 10% vizuality človeka.

Ako si spomínate na svoje začiatky v škole?

Mal som študovať na špeciálnej základnej škole v Bratislave, ale rodičia sa rozhodli vyskúšať klasickú ZŠ. Skončil som ju s vyznamenaniami, až na to správanie:) S mojou chorobou sa vyvinula aj hyperaktivita, ale triedna učiteľka to vždy uhrala na nejaké to pokarhanie ....

Tá hyperaktivita je možno viac spojená s tým, že ste chlapecJ

Áno, možno aj to. Ale keďže som nevidel tak dobre ako ostatní, vždy som chcel všetko skúmať bližšie....

Ako pokračovalo Vaše štúdium?

Po skončení ZŠ som mal ísť študovať do Levoče, ale s rodičmi sme sa rozhodli, že skúsime normálne gymnázium v Žiari nad Hronom. Bola to správna voľba, keďže som ho vyštudoval s vyznamenaním. Potom som išiel na vysokú školu – Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici. V rámci tejto jednej fakulty mám vyštudované dva odbory – Politológia a Medzinárodné vzťahy. V rámci VŠ štúdia som dostal možnosť ísť na ročný výmenný pobyt v rámci programu Erazmus do zahraničia. Vybral som si Lueven, prvú katolícku univerzitu, ktorá vznikla v rámci Európy v 15. storočí. Lueven je mesto vzdialené asi 20 km od Bruselu.

Ako začali Vaše aktivity v Bruseli?

Na podnet našej univerzity som začal pracovať ako dobrovoľník pre EASPD ( European Asssociation for people with disabilities – Európska asociácia pre ľudí s postihnutím), ktorá má za úlohu pre svojich členov koordinovať a zbierať podnety na legislatívne návrhy a robiť rôzne projekty pre neziskové organizácie v rámci Európy. Potom sa mi podarilo dostať na stáž do Európskeho parlamentu, medzitým som skončil doma školu a po absolvovaní tejto stáže som pracoval pre banskobystrický samosprávny kraj v Dome slovenských regiónoch ako zástupca Bansko-bystrického kraja. Tam som pôsobil asi rok a pol. Potom, až do minulého roka, som pracoval ako asistent európskeho poslanca.

Keďže som bol diaľkovým študentom na VŠ, rozhodol som sa vrátiť späť a učiť na škole, popri tom si dokončujem svoje doktorandské štúdium.

Čo plánujete robiť potom?

Po obhajobe chcem ostať učiť. Pár posledných rokov sa venujem Európskej únii, vyšli mi už dve vedecké monografie s kolegami o tejto problematike - o európskych politikách, lobingu. Angažujem sa aj v politike – snažím sa využiť teoretické vedomosti aj v praxi, aj keď prax je diametrálne odlišná od teórie. Stal som sa členom jednej politickej strany, snažím sa presadiť v regionálnej politike.

V čom konkrétne spočívala Vaša práca v Dome slovenských regiónov?

Dom slovenských regiónov bol založený z iniciatívy všetkých 8 županov, dohodli sa podmienky, prenajala sa budova v Bruseli, každý kraj tam má svoje zastúpenie – jedného, dvoch ľudí. Títo ľudia majú za úlohu monitorovať legislatívu, ktorá sa dotýka každodenného života nás všetkých, teda aj regiónov. Regióny prostredníctvom výborov regiónov môžu vstupovať do tohto procesu a dávať podnety na zmenu legislatívy. Okrem Domu slovenských regiónov v Bruseli existuje 250 -300 takýchto zastúpení z celej EÚ a teda aj z okolitých krajín – s týmito môžete nadväzovať partnerstvá pre rôzne projekty, môžete dostať finančné prostriedky na projekty, ktoré môžete aplikovať vo svojom kraji. Treťou úlohou je reprezentovať ten kraj navonok, napríklad aj prostredníctvom kultúrnych podujatí, odborných podujatí, kde sa prezentujú výsledky spomínaných projektov – výmena dobrých skúseností....Časť peňazí, ktoré prichádzajú do krajiny, majú spravovať aj VÚC, nielen ministerstvá. Ministerstvá sa tomu samozrejme bránili, takže sme sa snažili tlačiť cez európske inštitúcie na členský štát, aby štruktúra národného referenčného rámca bola nastavená tak, že časť finančných prostriedkov bude spravovaná VÚC-kami. Inými slovami, snažíte sa presadzovať záujmy toho, kto Vás platí – v mojom prípade to bol región.

Keď som odišiel z Domu slovenských regiónov, pracoval som pre jednu neziskovú organizáciu, ktorá sa venovala geotermálnej energii (hĺbkové vrty, z ktorých môžete vyrábať teplo alebo energiu).

Máte nejaké životné motto?

Tam, kde je vôľa, je cesta. Myslím si, že to platí, dá sa to využiť na všetko.

Máte nejaký vzor, ktorému by ste sa chceli podobať?

Zaujímavých politikov bolo v našej histórii veľa – od Aristotela, cez Churchilla. Nemám konkrétny vzor... Z každého človeka, ktorého stretnete, si môžete niečo zobrať. Najlepšie je, keď si vezmete to dobré.

Stretli ste sa niekedy počas štúdia alebo pracovného života so situáciou, kedy ste mali pocit, že ste znevýhodnený kvôli svojmu zdravotnému stavu?

Nie, vždy mi vyšli v ústrety – aj keď som išiel na ZŠ, SŠ, rodičia so mnou vždy išli za riaditeľkou, ozrejmili jej situáciu. Vždy mi boli aj počas štúdia vytvorené podmienky, ktoré mi umožňovali štúdium....keď som niečo nevidel, vždy som sa spýtal, sedel som v prvej lavici...

Keď idem na pohovor, vždy im na rovinu poviem, kto som, čo som, aké mám problémy. Vždy poviem, aké mám požiadavky, aby som mohol efektívne pracovať, napr. potrebujem väčší monitor a všetky také technické záležitosti, ktoré sú potrebné na to, aby som mohol vykonávať pracovnú činnosť ako zdravý človek.

Záber tém, ktorým sa venujete, je veľmi široký – sociálna oblasť, environmentalistika, regionálny rozvoj – ktorá oblasť je Vám najbližšia?

Profesijne sa venujem fungovaniu európskych inštitúcií. To, čo ma zaujíma a čo je podľa mňa kľúčové pre fungovanie tejto spoločnosti do budúcnosti, je energetika. S tým sú úzko spojené environmentálne záležitosti. Čo sa týka angažovania sa v oblasti sociálnej – teraz sa snažím spraviť s kamarátmi a kolegami benefičnú aukciu – to iba tak okrajovo.

Aké možné opatrenia alebo aktivity by mohli podľa Vás podporiť ľudí so ZP, aby neboli diskriminovaní, prípadne znevýhodňovaní v niektorých oblastiach života?

V prvom rade by sa spoločnosť nemala vôbec zaoberať tým, že sme nejakí zdraví a postihnutí. Na západe je to úplne evidentné. Tam to tak nikto nevníma. Ide vozíčkar, tak ide vozíčkar, ide slepý, tak ho chytíte za ruku a opýtate sa, či mu pomôžete a prevediete ho cez cestu, tam to ľudia neriešia. Tu sa na Vás pozerajú, ako keby ste mali lepru, keď ide niekto s paličkou, alebo niekto na vozíčku...Ľudia u nás ešte nedozreli do takej mentálnej vyzretosti, aby to brali ako fakt.

Druhá vec je, že ani politici, ani systém to neumožňuje. V polovici mesta máte semafory, ktoré netikajú, v polovici mesta sa nemáte kam dostať vozíčkom. Spoločnosť ako taká musí dospieť na určitý stupeň vývoja, aby pochopila, že takéto veci musíme brať ako fakt. Kým s tým politici nezačnú niečo robiť, či už finančne prispievať, alebo ísť príkladom, tak ľudia nebudú mať vzor, z ktorého by dokázali čerpať.

Pre mňa sú napríklad veľkým problémom zastávky. Veľkosť písma harmonogramov odchodov a príchodov autobusov – ja si neviem predstaviť, ako to môžu čítať babky...Normálny človek s tým má problém. Ja si to väčšinou zistím na internete, aby som potom na zastávke nemal problém.

Alebo napríklad web. Niektoré stránky štátnych inštitúcií nie sú urobené podľa zákona, to zn. nedajú sa zväčšiť.  To je v pohode žalovateľná vec.

Ďakujeme za rozhovor.

S p. Macejákom sa zhovárali:

Michaela Hirčková

Katarína Šelestiaková