Režisér hovorí, že si hercov vyberal precízne a veľmi konkrétne. Že vďaka tomu bola vaša spolupráca taká úspešná. Ako si sa dostala k natáčaniu tohto filmu ty?

Jedného krásneho dňa mi prišli v Levoči na internáte povedať, že ma hľadá nejaký režisér, že by sa chcel so mnou porozprávať. Zaujalo ma to, spočiatku som nechcela veriť vlastným ušiam, ale bola to pravda. Myslím si, že ma odporučil jeden z protagonistov, Peter Kolesár, bol to učiteľ hudby, ktorý ma učil. Boli tam aj iní žiaci, ale on si nakoniec vybral mňa a som rada. Juraj stále tvrdí, že vraj najlepšia spolupráca bola so mnou a s Petrom a že má s nami najlepšie vzťahy. Som z toho nadšená. Urobili sme veľmi veľa záberov, bolo by to možno aj na ďalších 5 filmov, pretože Juraj o nevidiacich veľa nevedel, takže mal plno nápadov a ideálov, ktoré išli splniť alebo aj nie.

Prečo si sa rozhodla podieľať sa na tomto filme? Čo ťa presvedčilo?

Moje rozhodnutie podieľať sa na filme bolo spontánne. Išlo to samo. Asi ma presvedčil Juraj tým, čo chcel vedieť, aký bol, niečo vo vnútri mi hovorilo, že mám do toho ísť, neviem možno Juraj svojím šarmom.

Ako reaguješ na publicitu filmu? Nie je toho už priveľa?

No je to zvláštne. Zo začiatku som sa bála, že to nebude mať úspech, že na čo boli tie 4 roky driny. Keď som išla na premiéru do Bratislavy, mala som zmiešané pocity, ako to ľudia príjmu a ako bude ten film nakoniec vyzerať. Ale môj pocit po tom bol dobrý, zožal úspech, aj inde na Slovensku. Keď o tom začali písať rôzne časopisy a médiá, bolo to zvláštne, že čo tak zrazu, a teraz mi troška na jednej strane vadí, že toľko o tom píšu či hovoria, ale na druhej strane som rada, že je stále úspešný a putuje ďalej  do zahraničia a aj tam sa ľuďom páči. Ale je možno škoda, že som nebola v Cannes alebo kdesi inde, bolo by to zaujímavejšie, iní ľudia, iní herci, angličtina , ale možno pôjdeme na Oscara.

Čo ti dalo natáčanie tohto filmu? Zmenilo ťa to nejako?

Asi áno. Trochu inak sa pozerám na hercov, ktorí natáčajú, aj keď  toto bolo trochu iné.  Čo všetko musia „strpieť“ a na niektoré veci sa inak pozerám, vážim si možno viac ľudí aj so showbiznisu aj mimo neho, aj na svet sa pozerám asi inak.

Čo sa ti na tomto filme najviac páči?

Páči sa mi na ňom, že je o nevidiacich. Myslím, že ich zobrazuje celkom reálne s ich radosťami či starosťami, lebo je jeden z mála na Slovensku, taký priekopník, že sa v  ňom môžu nájsť aj iní nevidiaci ľudia, že je na zamyslenie pre  ľudí, ako žijeme a akí naozaj sme, že je určený aj pre zdravých  aj pre nevidiacich (audio komentár).  Všetci sa môžu pri ňom zamyslieť a myslím si, že sa niektorí možno začnú pozerať na ľudí s postihnutím aj bez neho i na svet ,trochu inak. A ešte tento film zobrazuje lásku z rôznych druhov uhlu pohľadu, aj preto sa mi páči.

Máš už 18 rokov. Čo študuješ?

Som na Obchodnej akadémii vo Zvolene, ktorá je súčasť spojenej strednej školy, študujem v 4. ročníku, integrovane s vidiacimi spolužiakmi.

Čo robíš vo voľnom čase? Aké máš hobby?

Vo voľnom čase sedím pri PC, chatujem, mailujem. Tiež sa rada prejdem vonku, do mesta, či prírody, aj na túru ak mám s kým. Vedela som aj lyžovať, ešte by som niekedy šla a ešte sa aj rada sánkujem. Čítam knihy v Braillovom písme,  rada spím  počúvam hudbu, hlavne klasiku – Mozarta, Bacha.

Ak by si ešte v budúcnosti dostala nejakú hereckú ponuku, šla by si do toho?

Určite by som išla a táto otázka mi bola položená už viac krát. Práve preto, že už som to skúsila, a zaujalo by ma to. A išla by som tam buď sama alebo s mojou kamoškou, ktorá hrala so mnou v Slepých láskach. Ale asi by to nebolo kvôli sláve či peniazom.

Ďakujem za rozhovor