Zdravý človek pri stretnutí s postihnutým si uvedomuje svoju zraniteľnosť, a tak sa v jeho postoji prejavuje i obava z možných ťažkostí. Každý človek vie, že i on môže ochorieť, utrpieť úraz a zostať postihnutý (Vágnerová, 2002, s.100).

Postihnutý človek získava i špeciálnu sociálnu rolu, podobne ako človek chorý. Podstatným znakom tejto roly je priznanie určitých privilégií, ale na druhej strane aj strata niektorých práv, ktoré majú len zdraví ľudia. Postihnutý má právo na ohľady, na trpezlivosť a toleranciu nedostatkov, ktoré z jeho handicapu vyplývajú. Na druhej strane  sa nemôže  porovnávať so zdravým človekom, trpí komplexom menejcennosti.  Pokiaľ by sa postihnutý človek chcel „priblížiť“ k zdravému človeku, spoločnosť veľmi často reaguje odmietavo. Svojím správaním núti postihnutého človeka prijať pasívnu receptívnu rolu človeka, ktorý má právo na zabezpečenie, ale nemá právo usilovať sa o vyrovnanie so zdravým človekom.

Za určitých podmienok a okolností môžeme hodnotiť trvalé postihnutie ako sociálnu stigmu. Stigmatizujúce sú predovšetkým tie defekty, ktoré sú predovšetkým zjavné a prejavujú sa v sociálnom kontakte, napr. zovňajšok, verbálna a neverbálna komunikácia a pod. Vyvolávajú určitú nechuť alebo aj odpor a sú často spájané s predstavou,  že si ich jedinec alebo jeho predkovia zavinili.

Kožné ochorenie patrí medzi choroby, ktoré spôsobujú viditeľné následky, a tým obmedzujú život členov rodiny. Rodina ťažko zvláda náhlu chorobu. Čím je neočakávanejší tento problém, tým to spôsobí väčší zmätok v rodine. V snahe vynahradiť chorému jeho handicap sa rodina snaží poskytnúť  mu maximálne výhody  a prispôsobiť  jeho prirodzené prostredie doma tak, aby  chorého člena rodiny nič neobmedzovalo. Mnohokrát si rodina neuvedomuje, že je to na úkor blízkych príbuzných, ktorí s ním bývajú v spoločnej domácnosti. Svoj nesúhlas s týmto prispôsobením  nedajú často najavo,  a preto sa začnú  čo najmenej zdržiavať doma.

Ak je choré dieťa, rodičia na to reagujú prehnanou starostlivosťou. Rodičia vo všetkom dieťaťu pomáhajú a dieťa sa stáva závislé od rodičov alebo rodičia kladú na dieťa vyššie nároky ako na dospelého. Dieťa je „tlačené“ k rozumnejším spôsobom správania sa a tým  „stráca“ svoje detstvo. Počas prepuknutia choroby a počas jej ďalšieho trvania sa vytvorí  silné puto medzi dieťaťom a matkou. Matka je prirodzeným výchovným a zdravotníckym expertom rodiny.  Túto jej rolu využíva postihnuté dieťa pre seba. Ostatní členovia rodiny sú odsunutí na vedľajšiu koľaj. Nie je príliš dobré, keď rodina je rozdelená na zdravú a chorú časť. Rodina sa na chorobu dieťaťa dobre adaptuje vtedy, keď sú do starostlivosti o postihnuté dieťa zapojení všetci členovia rodiny.

Matoušek (1997) ďalej uvádza, že pre rodinu je veľmi ťažké zachovať si k postihnutému “normálny“ postoj, ktorý je uprostred medzi extrémom prílišnej starostlivosti a úplného odmietania.  Rodina často nevie, čo postihnutý v skutočnosti vlastne potrebuje. Ak sa v rodine vyskytne náhla choroba,  neexistuje nikto, kto by ju pripravil na ťažkosti súvisiace so spoločným životom s postihnutým. Rodina by sa mala naučiť predpokladať kritické situácie, do ktorých sa členovia rodiny a ich postihnutý člen dostane.

Postihnutí ľudia majú také isté potreby ako zdraví ľudia, ale môže nastať situácia, keď jedinec pre svoje funkčné, orgánové či kožné ochorenie nemôže niektorú zo základných ľudských potrieb realizovať obvyklým spôsobom.  Zabraňuje mu v tom telesné postihnutie, chronické ochorenie, zmyslové postihnutie, znížená mentálna úroveň alebo  psychická porucha. Takýto stav mu spôsobuje dlhodobú záťaž. Opätovný návrat jedinca do spoločnosti a zmiernenie uvedených dôsledkov psychickej a sociálnej záťaže umožňujú práve procesy sociálnej integrácie, socializácie, rehabilitácie zdravotne postihnutých, ich resocializácie a reedukácie. Je na každom z nás, do akej miery sa tohto procesu aktívne zúčastníme.  

KREDÁTUS, Jozef. 1989. Abstinent v záťažových životných situáciách. Košice : Krajský ústav národného zdravia, 69 s.

MATOUŠEK, Oldřich. 1997. Rodina jako instituce a vztahová síť. 2. vyd. Praha : Socioligické nakladatelství, 144 s. ISBN 80-86429-09-9.

NOVOSAD, Libor. 2000. Základy speciálního poradenství. Praha : Portál, 159 s. ISBN 80-7178-197-5.

REPKOVÁ, Kvetoslava. 1998. Občania so zdravotným postihnutím v procese spoločenskej integrácie. Bratislava : Epos, 192 s. ISBN 80-8057-005-1.

STRIEŽENEC, Štefan. 1996. Slovník sociálneho pracovníka. Trnava : vyd. AD, 255 s. ISBN 80/88848-92-X.

VÁGNEROVÁ, Marie. 2002. Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha : Portál, 444 s. ISBN 80-7178-678-0.