Timea, ty sama máš zrakové postihnutie. Čo to pre teba znamená, čo z toho pre teba vyplýva?

-Moja diagnóza sa volá glaukóm – zvýšený vnútroočný tlak. Funkčné dôsledky sú zhruba také, že mám ešte nejaké zvyšky zraku – registrujem postavy, jasné farby a dobré kontrasty.... Nevidím do veľkej vzdialenosti a nevidím pri premenlivom svetle, keď sa strieda svetlo, slnko, tiene. Zhruba asi takto ...

Akú školu si vyštudovala?

Pedagogickú fakultu UK v Bratislave, odbor: učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov – anglický jazyk, literatúru a psychológiu.

V čom sú základné a stredné školy určené pre zrakovo postihnuté deti odlišné od ostatných?

-Čo sa týka obsahu vzdelávania v zásade v ničom. Rozdiel je azda v počte žiakov v jednej triede – nás bolo napr. na ZŠ tak maximum 8 detí. Myslím, že toto malo len výhody, pretože sa nám učitelia stihli dokonale venovať.

Aha, ešte podstatný rozdiel môže byť v didaktických pomôckach – na špeciálnych školách sa používajú aj taktilné pomôcky alebo rôzne optické pomôcky. V triedach pre nevidiacich sa tiež využíva Pichtov písací stroj – na písanie braillovho písma alebo aj počítače s hlasovým výstupom.

Koľko je vlastne takých škôl na Slovensku a kde sa nachádzajú?

Špeciálne základné školy sú dve:

• ZŠI pre slabozrakých a nevidiacich v Bratislave (www.bee.sk)
• ZŠI pre slabozrakých a nevidiacich v Levoči (http://www.zsklule.edu.sk/)

Okrem toho ešte existuje špeciálna trieda pre žiakov so zrakovým postihnutím v rámci ZŠ na Gemerskej ulici v Košiciach.

Pokiaľ ide o stredné školy, v Levoči existuje gymnázium so špeciálnou triedou pre zrakovo postihnutých študentov a tiež i niekoľko odborov na SOU. V súčasnosti však stredoškolskí študenti študujú skôr v mieste bydliska integrovane.

Aký prístup sa používa na špeciálnych ZŠ a SŠ? Spočíva v ľudskom, resp. profesionálnom prístupe k žiakom alebo v používaní špeciálnych pomôcok, techník, postupov? Aké to sú?

Prístup je na špeciálnych školách úplne bežný – áno v podstate sa dá povedať, že spočíva v akejsi kombinácii toho, čo si uviedla v otázke. Študenti/žiaci musia zvládnuť rovnaké množstvo učiva a učiteľ na to používa možno niekedy isté špeciálne pomôcky.

Pomôckami však disponujú aj samotní žiaci – môžu totiž byť rozdielne v závislosti od ich stupňa zrakového postihnutia. Za mojich čias som potrebovala len špeciálne lupové okuliare a to bolo v podstate všetko.... Na strednej škole som však postupne začala používať diktafón a nakoniec i notebook s hlasovým výstupom.

V čom vidíš nevýhody škôl pre zrakovo postihnuté deti?

-Nevýhodu vidím v ich segregácii a v tom, že nevyrastajú vo vlastnom rodinnom prostredí. Strácajú sa tak ich vzťahy s miestnou komunitou, v ktorej žije ich rodina a kamaráti...  Je to trocha kruté poslať malé 6-ročné dieťa na internát, ale zas na základe vlastnej skúsenosti viem povedať, že je to zvládnuteľné. Nemôžem povedať, že by som po nástupe do I. ročníka na ZŠ v Bratislave nejako trpela....

Aký je tvoj názor na integráciu? Hovoríme o deťoch a mládeži so zrakovým postihnutím. Potrebujú špeciálne školy, špeciálne triedy? Môžu byť prijaté na nešpecializovanú školu – ZŠ či SŠ v našich slovenských podmienkach? Vieš, ako to funguje v iných krajinách?

Dá sa povedať, že som zástancom integrácie. Ale samozrejme objavuje sa tu aj určité „ale.“ Myslím si, že nie sú všetky deti a školy na integráciu dostatočne pripravené. Malé nevidiace dieťa určite potrebuje podporu a starostlivosť zo strany špeciálneho pedagóga a to už ani nehovorím o viacnásobne postihnutých deťoch. Školám zas chýbajú vhodné podmienky, vhodné materiálne i personálne vybavenie. Nie je všade k dispozícii špeciálny pedagóg, psychológ alebo cestujúci učiteľ. Takže v zásade zastávam názor, že integrácia každého jedného dieťaťa by sa mala skutočne poriadne premyslieť. Ale pokiaľ dieťa má predpoklady a škola dostatočnú ochotu, stojí to za vyskúšanie. Nič nie je lepšie, ako keď dieťa žije v úplne „normálnej“ komunite.

Aké sú Tvoje osobné skúsenosti so vzdelávaním?

-Moje skúsenosti sú veľmi rôzne ..... Chodila som napr. na ZŠ pre zrakovo postihnutých (vtedy ešte len pre slabozrakých) a skutočne o tejto škole nemôžem povedať nič zlé. Vzdelávanie bolo na úrovni no a na intráku sme -som sa skutočne naučila určitému životu v skupine a hlavne som sa dosť naučila poslúchať a prispôsobovať sa. Hm, neviem, či je to v dnešnej dobe až také veľké plus ...

Na gymnáziu som už potom chodila na školu pre telesne postihnutých (Mokrohájska – určite poznáš), kde som sa veľa naučila o iných postihnutiach. Tiež tu fungovala tzv. „opačná integrácia“, kedy bežní žiaci boli integrovaní medzi študentov  s postihnutím. Nemyslím si však, že práve toto je ten najefektívnejší spôsob... Táto škola mala tiež veľmi kvalitných učiteľov, ktorí skutočne dokázali študentov výborne viesť, ale intrák mi už viac pripomínal ústav, z ktorého som rada, že som už preč....

V zahraničí je v súčasnosti tiež trend integrovaného a inkluzívneho vzdelávania. Každá krajina je však v tejto veci trocha inde, pretože, ako som už písala aj vyššie, kvalitná integrácia závisí od materiálnych podmienok, od pripravenosti a profesionality personálu (učiteľov) a tiež i uvedomelosti a pripravenosti rodičov a detí. Viem však, že pokusy o inkluzívne vzdelávanie sa realizujú dokonca napr. aj v Afrike, kde je v triedach veľký počet žiakov a škola zďaleka nemá vhodné podmienky  a vybavenie ....

Bola si pripravená na vysokoškolský život? Pre všetkých mladých je to prelomové obdobie, ktoré má svoje krásy a výhody, ale aj problémy a starosti. Ako si sa s prvým rokom na VŠ vyrovnala ty? Ako si fungovala na VŠ, na internáte? Dá sa porovnať ZŠ, SŠ a VŠ?

-Určite som bola pripravená na život na internáte a na spolunažívanie s inými ľuďmi. Odjakživa s niekým zdieľam izbu, priestor, tak na toto som bola skutočne kvalitne pripravená :) Samozrejme však život na vysokoškolskom internáte bol značne odlišný! Bola som odkázaná sama na seba – nikto ma tam už nekontroloval a nesledoval, to kedy idem večerať či spať ....   

Takýto život sa mi veľmi páčil – kopa mladých ľudí okolo mňa a môj vlastný život. Prirodzene, musela som si zvyknúť na to, že som zodpovedná sama za seba a že každodenné problémy a potreby si musím nejako vyriešiť. Musela som sa tiež naučiť požiadať druhých o pomoc. Boli to však krásne roky, som rada, že som ich mohla stráviť práve v Mlynskej Doline.

Čo sa týka školy, bola to pre mňa riadna výzva! Úplne iný systém, veľa nových spolužiakov a predmetov... Fuf... Ale OK, Na toto si musí zvyknúť aj úplne bežný človek. Ja som mala jasno v tom, aké pomôcky budem používať a kde si budem dávať spracovávať literatúru (Podporné centrum pre zrakovo postihnutých študentov – www.cezap.sk).

Spočiatku som bývala veľmi unavená a vyčerpaná, pretože zatiaľ čo všetci moji spolužiaci mali po prednáškach voľno, ja som sa musela ísť učiť trasy, aby som aj sama mohla trafiť do roztrúsených budov našej fakulty. Toto bolo dosť náročné aj z toho dôvodu, že som bola len začiatočníčka v používaní bielej palice.

Nakoniec sa to však všetko dalo zvládnuť a už v druhom ročníku som sa cítila celkom istá. Rada som sa učila a tiež som sa vyžívala v upravovaní svojich poznámok z prednášok – toto pre mňa nepredstavovalo žiadnu záťaž. Juj, kiežby som si všetko pamätala, čo som si počas VŠ štúdia zapisovala a následne ukladala do šedej mozgovej ...

V závere môžem azda povedať, že hoci každé obdobie v rámci môjho vzdelávania malo svoje čaro, vysokoškolské štúdium mi ukázalo, že sa dá študovať aj integrovane, ba dokonca i s ťažkým zrakovým postihnutím. Faktom je, že pri VŠ štúdiu zohral svoju úlohu aj vek, určitá osobnostná vyspelosť a skvelí ľudia v mojom okolí.