V Pekingu patrila prvá „zlatá“ našim paraolympionikom
O Dohovore OSN aj na paraolympiáde
Darované medaile ..... aj o tom je náš rozhovor s Alenkou Kánovou.

Spracovali:
Mgr. Michaela Hirčková
Mgr. Katarína Šelestiaková

Nemohli sme vidieť jej aktuálnu medailu, lebo ju venovala. Priniesla nám ukázať zlatú, ktorou obdarila svojich rodičov. Počas celého stretnutia nám kládla na srdce, aby z článku, ktorý napíšeme, bolo cítiť motiváciu a povzbudenie pre všetkých, ktorí sa rozhodnú športovať. Aby sa nebáli a odhodlali sa. Usmiata, kamarátska, veselá a skromná. Takáto bola v našich očiach počas rozhovoru strieborná paraolympionička Alena Kánová.

Autorka: Mirka Vavrová

Dovoľte mi na úvod krátku exkurziu do mojich spomienok. Spomínam si na podobný jesenný nečas spred dvoch rokov. Kráčala som vedľa mladého chalana. Naše kroky viedli na Švabinského ulicu uprostred chladnej Petržalky. Išli sme na sebaobhajovanie. Teda, ja ani tak nie. Skôr on. Mladý človek s mentálnym postihnutím. A tiež s veľkou chuťou niečo sa naučiť a dokázať.

Rok na to som kráčala na sebaobhajovanie opäť. Tentoraz  už len s trémou a štósom papierov v ruke. Čím bližšie som však bola, tým istejšie som sa cítila. A keď ma veselo privítalo 14 sebaobhajcov, opadli zo mňa posledné obavy. Rozhodla som sa správne!

Dnes si správnosť svojho rozhodnutia uvedomujem o to viac, o čo viac sebaobhajcov poznám a vidím ich kroky i skoky vpred. Toľko osobná skúsenosť. Na rade je trocha teórie.

Čo vlastne v sebe ukrýva to tajomné slovíčko – sebaobhajovanie?

Predstavte si mladého človeka s mentálnym postihnutím. Pravdepodobne vychodil niektorú zo špeciálnych škôl, navštevuje Domov sociálnych služieb, alebo pracuje v chránenej dielni. Jeho svet je malý. Má výrazné hranice. Nepostavil si ich sám. Ani ony sa však nepostavili samy od seba. Denne cíti pohľady ľudí, ich úškrnky keď má problémy s chôdzou. Cíti, že nie je vítaný. Vítaný v spoločnosti. Aký to asi musí byť pocit? Byť zviazaný príkazmi a rozkazmi. Nevieme si to predstaviť. No cítime, že asi nie príjemný.